Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA
JEHO SVÄTOSTI
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.
 
 
CTIHODNÝM  BRATOM
KARDINÁLOM,  ARCIBISKUPOM,  BISKUPOM,
KŇAZOM,  DIAKONOM
A  OSTATNÝM  ČLENOM  BOŽIEHO  ĽUDU
JÁN  PAVOL,  BISKUP,
SLUHA  BOŽÍCH  SLUŽOBNÍKOV,
NA  TRVALÚ  PAMÄŤ

 
Zákony posvätnej disciplíny Katolícka cirkev postupom času zvyčajne reformuje a obnovuje, aby sa pri stálom zachovávaní vernosti voči Božiemu Zakladateľovi vhodne zhodovali so spásnym poslaním, ktoré jej bolo zverené. My, vedení tým istým úmyslom, spĺňajúc napokon očakávanie celého katolíckeho sveta, dnes, 25. januára 1983, nariaďujeme zverejniť zrevidovaný Kódex kánonického práva. Keď to robíme, naša myseľ zalieta k tomu istému dňu roku 1959, keď náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII. prvý raz verejne oznámil, že sa rozhodol zreformovať vtedy platnú zbierku kánonických zákonov, vyhlásenú na slávnosť Turíc roku 1917.
 
Toto rozhodnutie obnoviť Kódex sa však zrodilo spolu s dvoma inými rozhodnutiami, o ktorých tento veľkňaz hovoril v ten istý deň, a ktoré sa týkali vôle sláviť synodu Rímskej diecézy a zvolať ekumenický koncil. Hoci prvá z týchto udalostí sa neveľmi týka reformy Kódexu, druhá udalosť, koncil, má veľmi veľký význam pre našu vec a úzko súvisí s jej podstatou.
 
Keď si položíme otázku, prečo Ján XXIII. pociťoval potrebu zreformovať vtedy platný Kódex, odpoveď nájdeme azda v samom Kódexe, vyhlásenom roku 1917. Je však aj iná odpoveď, a tá je hlavná: videlo sa totiž, že reformu Kódexu kánonického práva si priam želal, ba vyžadoval sám koncil, ktorý svoju pozornosť v maximálnej miere obrátil na Cirkev.
Je celkom jasné, že keď bola prvý raz oznámená revízia Kódexu, koncil bol záležitosťou, ktorá celkom patrila budúcnosti. Navyše dokumenty jeho magistéria, najmä jeho učenie o Cirkvi mali byť vypracované v rokoch 1962 až 1965. Každý vidí, že predstava Jána XXIII. bola veľmi správna a jeho rozhodnutie treba právom označiť ako perspektívne pre dobro Cirkvi na dlhý čas.
 
Preto nový Kódex, ktorý zverejňujeme dnes, si nevyhnutne vyžadoval predchádzajúcu prácu koncilu. A hoci bol ohlásený súčasne s týmto ekumenickým koncilom, predsa časovo nasleduje po ňom, lebo práce na jeho prípravu sa museli opierať o koncil, a preto sa mohli začať až po jeho skončení.
Keď sa dnes v duchu vraciame na začiatok tejto cesty, totiž k 25. januáru 1959 a k samému Jánovi XXIII., iniciátorovi revízie Kódexu, musíme priznať, že tento Kódex vzišiel z jedného a toho istého zámeru, a to obnoviť kresťanský život; predovšetkým od tohto zámeru vlastne celá práca koncilu dostala svoje normy a svoje zameranie.
 
Keď obrátime pozornosť na povahu prác, ktoré predchádzali vyhlásenie Kódexu, ako aj na spôsob, ako sa vykonávali najmä za pontifikátu Pavla VI. a Jána Pavla I. a napokon až do dnešného dňa, treba celkom jasne zdôrazniť, že tieto práce boli dokončené v neobyčajne kolégiovom duchu. Vzťahuje sa to nielen na vonkajšie zostavenie diela, ale hlboko sa to dotýka aj samej podstaty vynesených zákonov.
 
Táto známka kolégiovosti, ktorou sa eminentne vyznačuje proces vzniku tohto Kódexu, sa úplne zhoduje s magistériom a s povahou Druhého vatikánskeho koncilu. Preto Kódex nielen svojím obsahom, ale aj svojím vznikom prejavuje ducha tohto koncilu, v ktorého dokumentoch sa Cirkev, univerzálna sviatosť spásy (porov. konšt. Lumen Gentium, 1, 9, 48), predstavuje ako Boží ľud a jej hierarchické zriadenie sa chápe ako založené na kolégiu biskupov, spojenom so svojou hlavou.
Preto biskupi a episkopát boli pri príprave nového Kódexu vyzvaní na spoločnú prácu, aby počas takej dlhej cesty, podľa možnosti, kolégiovým spôsobom postupne dozrievali právnické formuly, ktoré by potom mali slúžiť na používanie celej Cirkvi. Na prácach sa počas tohto celého podujatia zúčastňovali aj znalci, teda muži obdarení osobitnou učenosťou v teologickej náuke, v histórii a najmä v kánonickom práve, ktorí boli pozvaní zo všetkých častí sveta.
 
Dnes všetkým jednotlivo vyslovujeme tie najsrdečnejšie vďaky.
Pred našimi očami defilujú predovšetkým zosnulí kardináli, ktorí boli na čele prípravnej komisie: kardinál Pietro Ciriaci, ktorý dielo začal a kardinál Pericle Felici, ktorý po mnohé roky viedol práce takmer až do ich zavŕšenia. Myslíme ďalej na tajomníkov tejto komisie: na najdôstojnejšieho pána Giacoma Violarda, neskoršieho kardinála, i na P. Raimonda Bidagora, člena Spoločnosti Ježišovej; obidvaja vkladali do spĺňania tejto úlohy dary svojej učenosti a múdrosti. Spolu s nimi si spomíname na kardinálov, arcibiskupov, biskupov a na všetkých, ktorí boli členmi tejto komisie, ako aj na poradcov jednotlivých študijných skupín, ktorí boli počas týchto rokov prizvaní na takú ťažkú prácu a ktorých Boh medzitým povolal na večnú odmenu. Za tých všetkých sa dvíha k Bohu naša prosebná modlitba.
Chceme spomenúť aj živých, predovšetkým dnešného úradujúceho podpredsedu komisie, ctihodného brata Rosalia Castilla Laru, ktorý dlhý čas vynikajúco pracoval v tejto úlohe; a po ňom milovaného syna Willyho Onclina, kňaza, ktorý sa vytrvalou a neúnavnou starostlivosťou veľmi zaslúžil o úspešné zakončenie diela, ako aj všetkých ostatných, ktorí v tej istej komisii či ako kardináli členovia, alebo ako úradníci, poradcovia a spolupracovníci v študijných skupinách alebo v iných úradoch prispeli veľmi cenným podielom k vypracovaniu a zavŕšeniu takého ťažkého a obsažného diela.
Keď teda dnes vyhlasujeme Kódex, plne si uvedomujeme, že tento úkon vychádza z našej pápežskej autority, a preto má povahu primátu. Rovnako si však uvedomujeme, že tento Kódex svojím obsahom odráža kolégiovú starostlivosť o Cirkev všetkých našich bratov v episkopáte. Ba práve v dôsledku akejsi podobnosti s koncilom treba pokladať tento Kódex za plod kolégiovej spolupráce, ktorá sa zrodila zo spojeného úsilia odborníkov a odborných inštitúcií z celej Cirkvi.
 
Vynára sa iná otázka, čo vlastne Kódex kánonického práva je. Aby sa na túto otázku dala správna odpoveď, treba si pripomenúť oddávna trvajúce právne dedičstvo, ktoré sa nachádza v knihách Starého a Nového zákona, z ktorého ako zo svojho prvotného prameňa vyviera celá právna a zákonodarná tradícia Cirkvi.
Kristus Pán totiž toto prebohaté dedičstvo Zákona a Prorokov, ktoré pomaly rástlo z histórie a zo skúsenosti Božieho ľudu v Starom zákone, vôbec nezrušil, ale ho naplnil (porov. Mt 5, 17), aby novým a hlbším spôsobom patrilo do dedičstva Nového zákona. Hoci teda svätý Pavol pri výklade veľkonočného tajomstva učí, že ospravodlivenie nepochádza zo skutkov zákona, ale z viery (porov. Rim 3, 28; Gal 2, 16), predsa nevylučuje záväznú účinnosť Desatora (porov. Rim 13, 8-10;  Gal 5, 13-25; 6, 2) a ani nepopiera dôležitosť disciplíny v Božej cirkvi (porov. 1 Kor 5 a 6). Takto nám spisy Nového zákona umožňujú, aby sme si ešte oveľa viac uvedomili samu dôležitosť disciplíny a lepšie chápali zväzky, ktoré ju užšie spájajú so spásnou povahou posolstva samého evanjelia.
Keď je to tak, je dostatočne jasné, že cieľom Kódexu vôbec nie je nahradiť v živote Cirkvi vieru, milosť, charizmy a najmä nie lásku veriacich. Naopak, Kódexom sa sleduje skôr to, aby sa v cirkevnej spoločnosti utvoril taký poriadok, ktorý by uprednostňoval lásku, milosť a charizmu, súčasne uľahčoval ich usporiadaný rozvoj rovnako v živote cirkevnej spoločnosti, ako aj jednotlivcov, ktorí do nej patria.
 
Keďže Kódex je prvoradým zákonodarným dokumentom Cirkvi, spočívajúcim na právnom a zákonodarnom dedičstve Zjavenia a Tradície, treba ho považovať za prepotrebný nástroj zachovania náležitého poriadku tak v individuálnom a sociálnom živote, ako aj v samej činnosti Cirkvi. Preto okrem základných prvkov hierarchickej a organickej štruktúry Cirkvi, stanovených jej Božím Zakladateľom alebo zakladajúcich sa na apoštolskej alebo veľmi starej tradícii, musí Kódex, okrem hlavných noriem, vzťahujúcich sa na vykonávanie trojakej úlohy zverenej samej Cirkvi, určiť aj niektoré pravidlá a normy činnosti.
 
Nástroj, ktorým Kódex je, úplne zodpovedá prirodzenosti Cirkvi, ako sa predovšetkým predkladá magistériom Druhého vatikánskeho koncilu všeobecne a osobitným spôsobom jeho ekleziologickou náukou. Dokonca sa tento nový Kódex môže istým spôsobom chápať ako veľké úsilie preložiť túto náuku čiže koncilovú ekleziológiu do kánonickej reči. A hoci obraz Cirkvi opísaný v náuke koncilu nie je možné dokonale pretlmočiť do kánonického jazyka, predsa by sa mal Kódex stále vracať k tomuto obrazu ako prvotnému vzoru, ktorého črty musí v sebe podľa možnosti vyjadrovať svojou prirodzenosťou.
 
Vyplývajú z toho niektoré základné normy, ktorými sa riadi celý nový Kódex, ale v medziach jeho vlastného predmetu, ako aj samého jazyka, ktorý s týmto predmetom súvisí.
Ba možno tvrdiť, že tu má svoj pôvod aj znak, podľa ktorého sa Kódex má považovať akoby za doplnenie magistéria, predloženého Druhým vatikánskym koncilom, osobitne čo sa týka dvoch konštitúcií, totiž dogmatickej a pastorálnej.
Z toho vyplýva, že základný dôvod novosti, ktorú bez odchýlenia sa od zákonodarnej tradície Cirkvi nachádzame v Druhom vatikánskom koncile, najmä v jeho ekleziologickej náuke, má byť aj dôvodom novosti v novom Kódexe.
Spomedzi prvkov, ktoré vyjadrujú pravý a vlastný obraz Cirkvi, treba uviesť najmä tieto: náuka, podľa ktorej sa Cirkev pokladá za Boží ľud (porov. konšt. Lumen Gentium II) a hierarchická autorita za službu (tamtiež, III); ďalej náuka, ktorá ukazuje Cirkev ako spoločenstvo, a preto stanovuje vzájomné vzťahy, ktoré musia byť medzi partikulárnou a univerzálnou Cirkvou, ako aj medzi kolégiovosťou a primátom; potom náuka, podľa ktorej všetci členovia Božieho ľudu majú svojím vlastným spôsobom účasť na trojakej úlohe Krista: kňazskej, prorockej a kráľovskej. S touto náukou sa spája aj náuka, ktorá sa vzťahuje na povinnosti a práva veriacich, osobitne laikov; a napokon je to úsilie, ktoré má Cirkev vyvíjať v ekumenizme.
Ak teda Druhý vatikánsky koncil vyniesol z klenotnice Tradície staré i nové a jeho novosť obsahuje aj tieto a iné prvky, je zrejmé, že Kódex preberá tú istú známku vernosti v novosti a novosti vo vernosti a že sa mu prispôsobuje tak z hľadiska svojho vlastného predmetu, ako aj svojho osobitného spôsobu vyjadrovania.
Nový Kódex kánonického práva sa uverejňuje v čase, keď biskupi celej Cirkvi jeho vyhlásenie nielen žiadajú, ale sa ho aj naliehavo a rozhodne dožadujú.
 
Kódex kánonického práva je Cirkvi vskutku potrebný. Keďže Cirkev je ustanovená aj ako sociálny a viditeľný organizmus, potrebuje normy, aby sa jej hierarchická a organická štruktúra stala viditeľnou, aby sa riadne usporiadalo vykonávanie úloh, ktoré jej Boh zveril, predovšetkým posvätnej moci a vysluhovania sviatostí, aby sa usporiadali vzťahy medzi veriacimi podľa spravodlivosti založenej na láske pri zabezpečení a určení práv jednotlivcov a aby sa napokon spoločné podujatia, prijaté na zdokonaľovanie kresťanského života, kánonickými zákonmi podopierali, upevňovali a napomáhali.
Napokon kánonické zákony už svojou prirodzenosťou vyžadujú dodržiavanie; preto sa s čo najväčšou starostlivosťou sledovalo to, aby sa počas dlhej prípravy Kódexu presne vyjadrili normy a aby sa opierali o pevný právny, kánonický a teologický základ.
Po týchto úvahách si dozaista treba len želať, aby sa nové kánonické zákonodarstvo stalo účinným nástrojom, pomocou ktorého by Cirkev mohla samu seba zdokonaľovať v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a stávala sa čoraz väčšmi spôsobilejšou spĺňať svoju spásnu úlohu na tomto svete.
Tieto naše úvahy zverujeme s dôverou všetkým teraz, keď pre Latinskú cirkev vyhlasujeme túto hlavnú zbierku cirkevných zákonov.
Nech dá Boh, aby radosť a pokoj spolu so spravodlivosťou a poslušnosťou tento Kódex odporúčali, a to, čo nariaďuje hlava, sa v tele zachovalo.
A tak dôverujúc v pomoc božej milosti, opierajúc sa o autoritu svätých apoštolov Petra a Pavla, s plným vedomím a spĺňajúc želania biskupov celého sveta, ktorí s nami v kolégiovom duchu spolupracovali, najvyššou mocou, ktorú máme, touto našou konštitúciou, ktorá bude odteraz platiť, tento Kódex tak, ako je zostavený a zrevidovaný, vyhlasujeme; nariaďujeme, aby odteraz mal účinnosť zákona pre celú Latinskú cirkev a odovzdávame ho do opatery a dohľadu všetkým, ktorých sa to týka, aby bol zachovávaný. Aby mohli všetci tieto predpisy, skôr ako nadobudnú účinok, riadne spoznať a dôkladne preštudovať, vyhlasujeme a nariaďujeme, aby nadobudli záväznú účinnosť od prvého adventného dňa roku 1983. Tomu nie sú na prekážku nijaké nariadenia, konštitúcie, privilégiá a to ani hodné zvláštnej a jednotlivej zmienky, ani protikladné zvyky.
 
Povzbudzujeme preto všetkých milovaných synov, aby uvedené príkazy zachovávali s úprimným duchom a ochotnou vôľou v nádeji, že sa bude rozmáhať horlivá disciplína Cirkvi, a tak za pomoci preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, sa bude čoraz viac napomáhať aj spása duší.
 
Dané v Ríme dňa 25. januára 1983 vo vatikánskych budovách v piatom roku nášho pontifikátu.
 
PÁPEŽ JÁN PAVOL II.