Pastierske listy KBS

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska o gestách a držaní tela počas slávenia svätej omše

 

 

Drahí bratia a sestry!

„Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, vtedy sa táto najdôležitejšia udalosť spásy  skutočne stáva prítomnou a uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia,“ píše pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia (11). Svätá omša je sprítomnením najdôležitejšej udalosti našej spásy, čiže Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Slávi ju Cirkev a tá je spoločenstvo zhromaždené Duchom Svätým. Preto celé spoločenstvo veriacich prítomné na svätej omši ju slávi ako jeden celok. Liturgické úkony nie sú preto súkromnými úkonmi, ale sláveniami Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty (porov. SC, 26). Veriaci na svätých omšiach nikdy nie sú publikom a svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou len kňaza. Dokazujú to aj liturgické modlitby svätej omše, ktoré sú formulované v množnom čísle, čiže „my“. Toto „my“ hovorí zhromaždená cirkev. Všetci teda prítomní na svätej omši tvoríme jeden subjekt, ktorý sprítomňuje najdôležitejšiu udalosť našej spásy. Samozrejme, že každý tým spôsobom, aký mu na základe úlohy a postavenia patrí.

Preto aj Druhý vatikánsky koncil venoval veľkú pozornosť liturgickou reformou sláveniu svätej omše a chcel dosiahnuť to, „aby sa všetci veriaci privádzali k tej plnej, uvedomelej a činnej účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a na ktorú má kresťanský ľud právo a povinnosť mocou svätého krstu“ (SC, 14). 

Svätý Otec Ján Pavol II. v spomínanej encyklike Ecclesia de Eucharistia napísal:  „Cítim svoju povinnosť vysloviť vrúcnu žiadosť, aby sa pri eucharistickom slávení s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy. Sú konkrétnym vyjadrením autentického cirkevného charakteru Eucharistie: to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani spoločenstva, v ktorom sa tajomstvá slávia“ (52). Toto platí nielen pre celebrujúceho kňaza, ale aj pre veriacich prítomných na svätej omši. Aj oni majú na svätej omši zachovávať liturgické predpisy.

    Úctu Oltárnej sviatosti má prejavovať celý človek, teda aj duchom i telom. V tomto pastierskom liste, drahí bratia a sestry, chceme vašu pozornosť upriamiť na tri dôležité základné držania tela, ktoré jednotne zaujímame počas slávenia svätej omše ako spoločenstvo. Sú to státie, sedenie a kľačanie. Aj doteraz sme ich zachovávali, ale nie vždy a všade jednotne. Práve jednotným dodržiavaním polohy tela, čiže státia, sedenia a kľačania, vyjadrujeme, že sme jeden subjekt, ktorý slávi svätú omšu. Okrem toho je dobré vedieť nielen to, kedy máme počas svätej omše stáť, sedieť alebo kľačať, ale k uvedomelej účasti patrí sa vedieť aj dôvod prečo. Ide totiž o liturgické úkony a tie nie sú súkromné, úkony jednotlivcov, ale úkony liturgického spoločenstva. Preto nemôžu byť náhodné, svojvoľné  a neusporiadané. Nesmerujú len na vonkajšok, ale majú aj svoje liturgické zdôvodnenie a majú vychádzať z vnútra človeka. Čo vyjadrujeme tým, že stojíme, sedíme alebo kľačíme počas svätej omše? Počas svätej omše nestriedame státie, sedenie  a kľačanie preto, aby sme sa nenudili. Jednotné držania tela má totiž svoj hlboký liturgický zmysel. Keď celé spoločenstvo veriacich prítomných na svätej omši jednotne stojí, sedí alebo kľačí, vyjadruje tým jednotu celého spoločenstva zhromaždeného na posvätnej liturgii.  Jednotné držanie tela vyjadruje a podporuje jednotu zmýšľania a ducha prítomných (porov. VSRM, 42).

    

1. Státie

„Veriaci nech stoja od začiatku úvodného spevu alebo keď prichádza kňaz k oltáru až do modlitby dňa  vrátane; počas spevu Aleluja pred evanjeliom a pri hlásaní evanjelia, pri vyznávaní viery a pri modlitbe veriacich; ako aj od výzvy Modlite sa, bratia pred modlitbou nad obetnými darmi až do konca omše okrem toho, čo sa hovorí ďalej“ (VSRM, 43). 

Státie je najdôležitejšie, najvznešenejšie a najliturgickejšie držanie tela. Vyjadruje dôstojnosť človeka. Nohami stojí na zemi a hlavu má pozdvihnutú k nebu. Na zobrazeniach v katakombách vidieť postavy modliacich sa postojačky. Človekovi po páde do hriechu vrátil dôstojnosť Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. V prvotnej Cirkvi bolo priam zakázané kľačať v nedeľu a počas Veľkonočného obdobia. Svätý Irenej to vysvetľuje takto: „Zvyk nekľakať v deň Pána je symbol vzkriesenia, pomocou ktorého, vďaka Kristovi, boli sme oslobodení od hriechov a od smrti.“ Každé slávenie Eucharistie má vlastne veľkonočný charakter. Státie je teda normálny postoj kresťana, ktorý, aj keď je hriešnikom, si je vedomý hodnosti Božieho dieťaťa práve vďaka smrti a vzkriesenia toho Ježiša, ktorý získal pre všetkých túto hodnosť.

Státie je aj prejavom úcty. Keď k nám príde návšteva, vstaneme. Keď do triedy vstúpi učiteľ, žiaci vstanú z úcty k nemu. 

Počas slávenia svätej omše prichádza k nám Pán. Preto stojíme hneď na jej začiatku. Prichádza v osobe kňaza na začiatku svätej omše, keď vstupuje do spoločenstva zhromaždených veriacich, keď prichádza v Božom slove evanjelia, keď prichádza v eucharistickej modlitbe, keď prichádza vo svätom prijímaní. Kňaz vyjadruje tento základný postoj na svätej omši v Druhej eucharistickej modlitbe slovami: „Ďakujeme ti, že si nás uznal hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.“  Na slávení svätej omše sa učíme stáť pred Pánom. Keď „kňaz vyzve ľud na modlitbu (Modlime sa), všetci spolu s ním chvíľku mlčia, aby si uvedomili, že stoja pred Bohom“ (VSRM, 12). Tento postoj bude pre nás dôležitý na konci sveta, keď nás Pán príde súdiť. O príchode Syna človeka na konci sveta čítame: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 36). 

 

2. Sedenie

V chrámoch je aj miesto na sedenie. Má to praktický význam. Keď je človek unavený, hľadá miesto na sedenie, na odpočívanie. My hovoríme o význame sedenia z hľadiska liturgického. Počas svätej omše veriaci „nech sedia, keď sa prednášajú čítania pred evanjeliom a medzispev, pri homílii a kým sa pripravujú obetné dary na obetovanie, a ak je to vhodné, keď sa po prijímaní zachová posvätné ticho“ (VSRM, 43).

Sedenie má aj biblické zdôvodnenie. Keď Pán Ježiš navštívil Lazárov dom a v ňom sestry Martu a Máriu, svätý Lukáš poznamenal: „Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10, 39). 

Pána Ježiša raz vyhľadala jeho matka a príbuzní. Svätý Marek to zaznamenal slovami: „Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup“ (Mk 3, 31-32a). 

Sedenie vyjadruje aj stav telesného uvoľnenia. Sediaci človek je v pohode, sedí pokojne, nič ho nevyrušuje a tak môže svoju pozornosť sústrediť na to, čo počúva, a spokojne o tom uvažovať. Sedenie počas čítaní vyjadruje v prvom rade postoj počúvania a rozjímania nad Božím slovom. Je to základný postoj Pánovho učeníka. 

Okamih sadania po modlitbe dňa čiže orácii, keď veriaci povedia Amen, je naplnený očakávaním, ochotou pozorne počúvať, ale i zvedavosťou, čo nám Pán povie. Preto lektor nevystupuje na ambonu čítať skôr, než veriaci povedia Amen, a posadia sa. A vtedy nastáva to, čo sa stalo v synagóge v Nazarete, keď čítal Ježiš: „Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20b). Aj my posediačky upierame oči na toho, kto číta, aby sme mohli pozorne, uvoľnene a sústredene počúvať Božie slovo a v žalme uvažovať nad ním. „Veriaci pri slávení omše majú počúvať Božie slovo s takou vnútornou a vonkajšou úctou, ktorá by ich duchovný život zo dňa na deň zveľaďovala a hlbšie včleňovala do tajomstva, ktoré sa slávi“ (Poriadok čítaní pri omši, 45). A práve poloha sedenia umožňuje veriacim počúvať Božie slovo s vnútornou i vonkajšou úctou. 

 

3. Kľačanie

Kľačanie prenikalo do liturgie pomaly a to zo súkromných modlitieb, pričom v liturgii malo prvotné miesto vždy státie. Kľačanie je vlastným a najvýraznejším  prejavom súkromnej modlitby. Keď sa modlíme ako jednotlivci, keď sme pred Bohom sami, vo vlastnom mene, alebo aj v modlitbovom spoločenstve,  vtedy má prevahu naša malosť, naša bieda, naša hriešnosť.  Keď sa však modlíme  liturgicky s celou Cirkvou a v jej mene vtedy sa do popredia dostávajú Kristove zásluhy. A práve toto je to, čo chce liturgia zvestovať symbolickými postojmi. 

Liturgia však počíta aj s kľačaním počas svätej omše. Je veľmi málo prípadov, kedy veriaci zostávajú kľačať na kolenách. Všeobecné smernice Rímskeho misála obsahujú tento predpis:

„Nech však kľačia… pri premenení… Kde je zvyk, že ľud zostáva kľačať po skončení zvolania Svätý až do konca Eucharistickej modlitby a pred prijímaním, keď kňaz hovorí Hľa, Baránok Boží, nech sa chvályhodne  zachová“ (VSRM, 43).

 Kľaknúť si na kolená vedie veriaceho nie tak vedomie hriechu, ako skôr Božia láska, ktorá sa prejavuje v odpustení. A práve táto láska ho potom dvíha, aby sa postavil. Po kľačaní nasleduje povstanie a nastúpenie duchovnej cesty smerom k svadobnej hostine, v ústrety Kristovi Ženíchovi, ktorý nám dáva účasť na Božom živote a dovoľuje nám postaviť sa pred Pána. 

Aby sa dosiahla táto žiadaná jednota v pohyboch a držaní tela, niekedy počas slávenia svätej omše diakon alebo posluhujúci laik alebo aj sám kňaz dáva pokyny veriacim, aby jednotne zaujali držanie tela. Tieto ich výzvy máme poslúchnuť (porov. VSRM, 43). 

    Priestor našich chrámov však vždy nedovoľuje, aby všetci prítomní na slávení svätej omše mohli zaujať jednotné držanie tela, čiže aby všetci do jedného napr. stáli, sedeli alebo kľačali. Neumožňuje to buď veľký počet zúčastnených na svätej omši, alebo lavice, v ktorých sa nedá stáť, ba dokonca aj zdravotný stav môže prekážať v kľaknutí si počas premenenia. Vtedy tí, čo si nemôžu kľaknúť, majú urobiť hlboký úklon, keď si kňaz po pozdvihovaní kľaká (porov. VSRM, 43).

    Na záver nemôžme urobiť nič iné, ako pripomenúť vám, drahí bratia a sestry, i našim kňazom slová Svätého Otca Jána Pavla II. uverejnené na konci jeho encykliky Ecclesia de Eucharistia: „Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a spoločenstvo, ktoré sa im prispôsobuje, tichým no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi.…Nikto nesmie podceňovať tajomstvo zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť svojvoľne s ním nakladať, čo by nezodpovedalo jeho  posvätnej povahe a univerzálnemu charakteru“ (52).

    Preto ochotne a v duchu poslušnosti prijímame aj túto úpravu týkajúcu sa držania tela počas slávenia svätej omše. Nezabúdajme však, že spoločným držaním tela čiže státím, sedením a kľačaním vlastne plníme výzvu svätého Pavla z Listu Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (12, 1). 

    Týmto pastierskym listom uvádzame do života Cirkvi na Slovensku sláviacej najsvätejšiu obetu svätej omše uvedené tri držania tela nedeľou dňa 7. augusta 2005. K tomu, aby sme  aj takýmto spôsobom prispeli k vznešenému sláveniu svätej omše udeľujú svoje požehnanie 

 

biskupi Slovenska