"Pána chcem velebiť v každom čase"
Ž 34
Ž 34
DIKASTÉRIUM PRE NÁUKU VIERY
NORMY PRE POSTUP PRI ROZLIŠOVANÍ DOMNELÝCH NADPRIRODZENÝCH JAVOV
Predstavenie
Dané v Ríme, v sídle Dikastéria pre náuku viery, 17. mája 2024.
Víctor Manuel Card. Fernández
prefekt
Mons. Armando Matteo
sekretár
pre doktrinálnu sekciu
Na audiencii, 4. mája 2024
František
______
NORMY PRE POSTUP PRI ROZLIŠOVANÍ DOMNELÝCH NADPRIRODZENÝCH JAVOV
Predstavenie
V načúvaní Ducha, ktorý pôsobí vo veriacom Božom ľude
Boh je prítomný a koná v našich dejinách. Duch Svätý, ktorý prýšti zo srdca vzkrieseného Krista, pôsobí v Cirkvi s božskou slobodou a ponúka nám mnohé vzácne dary, ktoré nám pomáhajú na ceste životom a podnecujú naše duchovné dozrievanie vo vernosti evanjeliu. Toto pôsobenie Ducha Svätého zahŕňa aj možnosť zasiahnuť naše srdcia prostredníctvom istých nadprirodzených udalostí, ako sú napríklad zjavenia alebo videnia Krista či Panny Márie alebo iné javy.
Tieto udalosti často viedli k veľmi bohatým duchovným plodom, rastu vo viere, zbožnosti, bratstve a službe, a v niektorých prípadoch ku vzniku rôznych svätýň roztrúseným po celom svete, ktoré dnes predstavujú srdce ľudovej zbožnosti mnohých národov. Existuje toľko života a krásy, ktorú Pán zasieva mimo našich myšlienkových schém a postupov! Z tohto dôvodu Normy pre postup pri rozlišovaní domnelých nadprirodzených javov, ktoré teraz predkladáme, nemusia byť nutne akousi kontrolou, a už vôbec nie pokusom uhasiť Ducha. V najpozitívnejších prípadoch, pokiaľ ide o tieto udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu, sa totiž „diecézny biskup povzbudzuje k tomu, aby uznal pastoračnú hodnotu a podporil šírenie tejto duchovnej ponuky“ (I, č. 17).
Svätý Ján z Kríža si všimol, „aké nízke, nedostatočné a v istom zmysle nevhodné sú slová a termíny, ktoré sa používajú v tomto živote na to, aby sa zaoberali božskými vecami“.1 Nikto nedokáže úplne vyjadriť nevyspytateľné Božie cesty v ľuďoch: „Nech o tom svätí učenci hovorili a hovoria akokoľvek veľa, nedokážu to vysvetliť slovami, ako to vlastne ani nebolo povedané slovami“.2 Lebo „cesta k Bohu je pre dušu taká tajomná a skrytá, ako je pre telo cesta morská, na ktorej nevidíme chodníky ani stopy.“3 Vskutku, pretože Boh „je nadprirodzeným umelcom, v každej duši oživuje nadprirodzenú stavbu, akú chce“.4
Zároveň treba uznať, že v prípade niektorých udalostí domnelého nadprirodzeného pôvodu sa stretáme s veľmi vážnymi problémami škodiacimi veriacim a v týchto prípadoch musí Cirkev konať so všetkou pastoračnou starostlivosťou. Mám na mysli napríklad využívanie takýchto javov na snahu o „zisk, moc, slávu, spoločenské uznanie, osobný prospech“ (II, čl. 15. 4°), čo môže dokonca dospieť až k páchaniu závažných nemorálnych činov (porov. II, čl. 15.5°) alebo k ich zneužitiu ako „prostriedku alebo zámienky na ovládanie ľudí alebo páchanie zneužívania“ (II, čl. 16).
V prípade takýchto udalostí nemožno tiež zanedbať možnosť doktrinálnych omylov, neprimeranej redukcie evanjeliového posolstva, šírenia sektárskeho ducha a pod. Napokon existuje tu aj možnosť, že veriaci budú zatiahnutí do udalosti, ktorá sa pripisuje Božej iniciatíve, ale ktorá je len plodom niečej fantázie, túžby po novosti, chorobného vymýšľania (pseudológie) alebo sklonu k falšovaniu.
Cirkev preto potrebuje jasné postupy pre rozlišovanie v tejto oblasti. Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení, ktoré platia dodnes, schválil svätý Pavol VI. v roku 1978, teda pred viac ako štyridsiatimi rokmi, v rezervovanom režime a oficiálne boli zverejnené až o 33 rokov neskôr, v roku 2011.
Nedávna revízia
Pri uplatňovaní noriem z roku 1978 sa zistilo, že rozhodnutia si vyžadovali veľmi dlhý čas, dokonca až niekoľko desaťročí, a tak potrebné cirkevné rozlíšenie prichádzalo príliš neskoro.
Revidovanie noriem sa začalo v roku 2019 prostredníctvom rôznych konzultácií, ktoré nariadila vtedajšia Kongregácia pre náuku viery (kongres, konzultačné zhromaždenia, stredajšie porady a plenárne zasadnutie). Počas týchto piatich rokov bolo vypracovaných niekoľko návrhov na revíziu, ktoré však boli všetky posúdené ako nedostatočné.
Kongres dikastéria 16. novembra 2023 napokon uznal, že je potrebná celková a radikálna revízia dovtedy vypracovaného návrhu a pripravil sa ďalší návrh dokumentu, úplne prepracovaný, čo sa týka väčšieho vyjasnenia úloh diecézneho biskupa a dikastéria.
Nový návrh bol predložený na užšiu konzultáciu, ktorá sa konala 4. marca 2024 a na ktorej bolo všeobecne prijaté pozitívne stanovisko, hoci bolo vznesených niekoľko pripomienok na jeho vylepšenie, ktoré boli zapracované do ďalšieho návrhu dokumentu.
Text bol následne preskúmaný na stredajšej porade dikastéria, ktorá sa konala 17. apríla 2024 a počas ktorej ho členovia dikastéria, kardináli a biskupi, schválili. Napokon boli nové normy 4. mája 2024 predložené Svätému Otcovi, ktorý ich schválil a nariadil ich zverejnenie. Zároveň stanovil, že nadobudnú platnosť 19. mája 2024, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého.
Dôvody nového znenia noriem
V Úvode k vydaniu noriem z roku 1978 v roku 2011 vtedajší prefekt kard. William Levada, objasnil, že toto dikastérium je kompetentné skúmať prípady „videní, zjavení, posolstiev a správ“ predpokladaného nadprirodzeného pôvodu. Tieto normy totiž uvádzali, že „Posvätnej kongregácii prináleží preveriť a schváliť spôsob postupu ordinára“ alebo začať „nové skúmanie“ (IV, 2).
V minulosti sa zdalo, že Svätá stolica akceptuje vyhlásenia biskupov, ako napríklad tieto: „Les fidèles sont fondés à la croire indubitable et certaine“ (dekrét biskupa z Grenoble, 19. septembra 1851), „O skutočnosti slzenia nemožno pochybovať“ (biskupi Sicílie, 12. decembra 1953). Tieto vyjadrenia však boli v rozpore s presvedčením Cirkvi, že veriaci nie sú povinní uznať pravosť týchto udalostí. Preto niekoľko mesiacov po tomto spomínanom prípade vtedajšie Sväté ofícium spresnilo, že „zatiaľ neprijalo žiadne rozhodnutie vo veci slziacej Madony (Madonna delle Lacrime)“ (2. októbra 1954). Okrem toho v nedávnej dobe vtedajšia Kongregácia pre náuku viery s odkazom na prípad Fatimy vysvetlila, že cirkevné schválenie súkromného zjavenia jasne uvádza, že „príslušné posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom“ (26. júna 2000).
Napriek tomuto jasnému postoju existovali faktické postupy, ktoré dikastérium v ostatnom čase uplatňovalo, zamerané na vyhlásenie „nadprirodzenosti“ alebo „nie nadprirodzenosti“ zo strany biskupov, pretože niektorí biskupi trvali na tom, aby mali možnosť vydávať pozitívne vyhlásenie takéhoto druhu. Dokonca ešte nedávno sa niektorí biskupi chceli vyjadriť takýmito slovami: „konštatujem absolútnu pravdivosť faktov“, „veriaci musia bez pochybnosti považovať za pravdivé...“ atď. Tieto vyjadrenia v skutočnosti viedli veriacich k presvedčeniu, že sú povinní veriť týmto zjaveniam, ktoré sa niekedy cenili viac ako samotné evanjelium.
Pri riešení podobných prípadov a najmä pri zostavovaní nejakého vyhlásenia, sa niektorí biskupi riadili praxou, že vopred požiadali dikastérium o potrebné schválenie. Keď však schválenie dostali, boli požiadaní, aby vo vyhlásení neuvádzali názov dikastéria. Takto sa postupovalo napríklad v pár prípadoch, ktoré sa v posledných desaťročiach uzavreli: „Sans impliquer notre Congrégation“ (list biskupovi Gapu, 3. augusta 2007); „Dikastérium by nemalo byť zapojené do takéhoto vyhlásenia“ (Kongres z 11. mája 2001, týkajúci sa biskupa z Gikongoro). To znamená, že biskup nemohol ani len spomenúť, že došlo k schváleniu z dikastéria. Zároveň niektorí ďalší biskupi, ktorých diecézy boli tiež zapojené do týchto fenoménov, požiadali dikastérium o vyjadrenie, aby sa dosiahla väčšia jasnosť.
Takýto zvláštny spôsob postupu, ktorý vyvolal nemalý zmätok, nám pomáha uvedomiť si, že normy z roku 1978 už neboli dostatočné a primerané na to, aby sa podľa nich riadila práca biskupov a dikastéria. Dnes je to o to problematickejšie, pretože len ťažko ostane nejaký fenomén v hraniciach jedného mesta alebo diecézy. To sa konštatovalo už na plenárnom zhromaždení Kongregácie pre náuku viery v roku 1974, keď jej členovia uznali, že udalosť domnelého nadprirodzeného pôvodu často „nevyhnutne prekračuje hranice diecézy, ba dokonca aj národa a [...] prípad automaticky dosahuje rozmery, ktoré môžu legitimizovať zásah najvyššej autority Cirkvi“. Normy z roku 1978 zároveň uznávajú, že sa „sťažuje, ak nie takmer znemožňuje, vydať náležite rýchlo také posudky, ktoré v minulosti skúmanie danej veci uzatvárali (constat de supernaturalitate, non constat de supernaturalitate)“ (Normy z roku 1978, Predbežné poznámky).
Očakávanie vyhlásenia o nadprirodzenom charaktere udalosti viedlo len vo veľmi málo prípadoch k jednoznačnému rozhodnutiu. V skutočnosti po roku 1950 nebolo oficiálne vyriešených viac ako šesť prípadov, hoci sa tieto fenomény často šírili bez jasného usmernenia a boli do toho zapojení ľudia z mnohých diecéz. Preto možno predpokladať, že mnohé ďalšie prípady boli riešené iným spôsobom alebo dokonca neboli vôbec riešené.
Aby sa riešenie konkrétneho prípadu týkajúceho sa udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu už viac neodkladalo, dikastérium nedávno navrhlo Svätému Otcovi, aby sa príslušné rozlišovanie neuzatváralo vyhlásením de supernaturalitate, ale vyhlásením nihil obstat, ktoré by biskupovi umožnilo mať z tohto duchovného fenoménu pastoračný osoh. K tomuto vyhláseniu by sa dospelo po posúdení rôznych duchovných a pastoračných plodov, pri súčasnej absencii nejakých väčších problematických bodov tejto udalosti. Svätý Otec považoval tento návrh za „správne riešenie“.
Nové aspekty
Uvedené skutočnosti nás viedli k tomu, aby sme v nových normách navrhli odlišný, ale aj bohatší postup ako v minulosti, so šiestimi možnými obozretnými závermi, ktoré by mohli usmerňovať pastoračnú činnosť súvisiacu s udalosťami domnelého nadprirodzeného pôvodu (porov. I, č. 17 – 22). Návrh týchto šiestich konečných stanovísk umožňuje dikastériu a biskupom náležite riešiť problém navzájom veľmi odlišných prípadov, o ktorých vedia.
Tieto možné závery zvyčajne nezahŕňajú vyhlásenie o nadprirodzenosti rozlišovaného fenoménu, t. j. možnosť s morálnou istotou potvrdiť, že pochádza z rozhodnutia Boha, ktorý ho priamo chcel. Namiesto toho udelenie nihil obstat jednoducho značí, ako to už vysvetlil Benedikt XVI. že v súvislosti s týmto fenoménom sú veriaci „oprávnení obozretne uznať jeho pravosť“. Keďže nejde o vyhlásenie ohľadom nadprirodzenosti daných skutočností, ešte jasnejšie z toho vyplýva, že ide len o pomoc, „na ktorú sa neviaže povinnosť využívať ju“5, ako povedal aj Benedikt XVI. Na druhej strane tento zásah ponecháva prirodzene otvorenú možnosť, že po pozornom sledovaní vývoja náboženskej úcty, môže v budúcnosti vzniknúť potreba iného zásahu.
Treba tiež poznamenať, že dospieť k vyhláseniu o „nadprirodzenosti“ si zo samotnej podstaty nielenže vyžaduje primeraný čas na analýzu, ale môže viesť k tomu, že sa dnes vynesie mienka o „nadprirodzenosti“ a po rokoch rozhodnutie o „nie nadprirodzenosti“ nejakého javu, ako sa to skutočne aj stalo. Stojí za to pripomenúť prípad domnelých zjavení z 50. rokov 20. storočia, keď biskup v roku 1956 vyniesol definitívne rozhodnutie o ich „nie nadprirodzenom“ pôvode. Pričom nasledujúci rok vtedajšie Sväté ofícium opatrenia tohto biskupa schválilo. Potom sa opäť usilovalo o schválenie ich uznania. No v roku 1974 tá istá Kongregácia pre náuku viery vyhlásila ohľadom tých istých domnelých zjavení constat de non supernaturalitate. Následne však v roku 1996 miestny biskup schválil ich uctievanie a ďalší biskup toho istého miesta v roku 2002 uznal „nadprirodzený pôvod“ zjavení, pričom sa úcta rozšírila do ďalších krajín. Nakoniec na žiadosť vtedajšej Kongregácie pre náuku viery v roku 2020 nový biskup zopakoval „negatívne rozhodnutie“, ktoré predtým vydala táto kongregácia, a nariadil, že akékoľvek verejné šírenie údajných javov a zjavení musí byť zastavené. Trvalo teda približne sedemdesiat dlhých rokov, kým sa celá záležitosť uzavrela.
Dnes sme dospeli k presvedčeniu, že týmto komplikovaným situáciám, ktoré vyvolávajú u veriacich zmätok, sa treba rozhodne vyhnúť, a to vďaka predpokladanému rýchlejšiemu a jednoznačnejšiemu zásahu tohto dikastéria a tiež nerozlišovaniu o „nadprirodzenosti“, ktoré je spojené s veľkými očakávaniami, obavami a dokonca aj tlakmi. Vyhlásenie o „nadprirodzenosti“ sa spravidla nahradí buď vyhlásením nihil obstat, ktoré povoľuje pozitívnu pastoračnú činnosť, alebo iným vyhlásením, vhodným pre danú situáciu.
Postupy, ktoré predpokladajú nové normy s návrhom šiestich možných obozretných rozhodnutí, umožňujú dospieť k záveru v primeranejšom čase, čo pomôže biskupovi riešiť situáciu týkajúcu sa udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu skôr, ako nadobudne veľmi problematické rozmery, bez nutnosti cirkevného rozlíšenia.
Zostáva však možnosť, že Svätý Otec môže zasiahnuť tak, že úplne výnimočne povolí začať procedúru ohľadom prípadného vyhlásenia nadprirodzeného pôvodu udalosti: ide vlastne o výnimku, ktorá sa v posledných storočiach vyskytla len vo veľmi málo prípadoch.
Na druhej strane, ako je ustanovené v nových normách, možnosť vyhlásenia o „nie nadprirodzenosti“ zostáva iba v prípade, ak sa objavia objektívne znaky, ktoré jasne poukazujú na manipuláciu prítomnú v základe tohto fenoménu, napr. keď údajný vizionár potvrdí, že klamal, alebo keď dôkazy naznačujú, že krv z kríža patrí údajnému vizionárovi a pod.
Rozpoznanie pôsobenia Ducha
Väčšina svätýň, ktoré sú dnes privilegovanými miestami ľudovej zbožnosti Božieho ľudu, nikdy v priebehu praktizovania nábožného uctievania, nemala k dispozícii vyhlásenie o nadprirodzenosti skutočností, ktoré boli dôvodom tejto zbožnosti. Sensus fidelium intuitívne vycítil, že tam pôsobí Duch Svätý, a neobjavili sa žiadne väčšie problematické skutočnosti, ktoré by si vyžadovali zásah pastierov.
V mnohých prípadoch bola prítomnosť biskupa a kňazov v určitých momentoch, ako napríklad počas pútí alebo slávení svätých omší, nepriamym spôsobom potvrdenia toho, že neexistujú nijaké vážne námietky a že táto duchovná skúsenosť má pozitívny vplyv na život veriacich.
Každopádne nihil obstat umožňuje pastierom konať bez pochybností a váhania a pri prijímaní darov Ducha Svätého, ktoré sa môžu uprostred týchto udalostí objaviť, stáť po boku Božieho ľudu. Výraz „uprostred“, použitý v nových normách, pomáha pochopiť, že aj keď sa nevydá vyhlásenie o nadprirodzenosti samotnej udalosti, predsa len sú jasne rozpoznané znaky nadprirodzeného pôsobenia Ducha Svätého v kontexte toho, čo sa deje.
V iných prípadoch je spolu s týmto uznaním potrebné aj určité objasnenie alebo očistenie. Môže sa totiž stať, že pravé pôsobenie Ducha Svätého v konkrétnej situácii, ktoré možno právom uznať, sa objaví zmiešané s čisto ľudskými prvkami, ako sú osobné túžby, spomienky, niekedy až obsesívne predstavy, alebo sa pridá „nejaký omyl prirodzenej povahy, ktorý nie je spôsobený zlým úmyslom, ale len subjektívnym vnímaním daného javu“ (II, čl. 15. 2°). Okrem toho „nemožno len tak jednoducho postaviť vizionársku skúsenosť pred prísnu dilemu, že buď je vo všetkých bodoch správna, alebo musí byť ako celok považovaná za celkom ľudskú alebo diabolskú ilúziu“.6
Zapojenie sa a sprevádzanie zo strany dikastéria
Je dôležité pochopiť, že nové normy čierne na bielom stanovujú kompetencie tohto dikastéria. Na jednej strane stále platí, že rozlišovanie je úlohou diecézneho biskupa. Na druhej strane, keďže treba uznať, že dnes viac ako kedykoľvek predtým sa tieto fenomény týkajú mnohých ľudí patriacich do iných diecéz a rýchlo sa šíria v rôznych regiónoch a krajinách, nové normy stanovujú, že vždy treba konzultovať s dikastériom, ktoré musí zasiahnuť, aby dalo konečný súhlas tomu, čo biskup rozhodol, skôr než svoje rozhodnutie o udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu zverejní. Kým predtým dikastérium zasahovalo, no biskup bol požiadaný, aby ho ani nespomenul, dnes dáva dikastérium verejne najavo svoju účasť a sprevádza biskupa pri konečnom rozhodnutí. Pri zverejnení toho, čo bolo rozhodnuté, sa teda uvedie „po dohode s Dikastériom pre náuku viery“.
Aj nové normy, v súlade s tým, čo predpokladali už normy z roku 1978 (IV, 1 b), stanovujú, že v určitých prípadoch môže dikastérium zasiahnuť vo forme motu proprio (II, čl. 26). Keď po tom, ako sa dospelo k jasnému rozhodnutiu, nové normy uvádzajú, že „dikastérium si v každom prípade vyhradzuje právo opätovne zasiahnuť v závislosti od vývoja daného fenoménu“ (II, čl. 22, § 3), a žiadajú biskupa pre dobro veriacich „naďalej bdieť“ (II, čl. 24).
Boh je vždy prítomný v dejinách ľudstva a nikdy nám neprestáva posielať svoje dary milosti prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, aby sme deň čo deň obnovovali svoju vieru v Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Je úlohou pastierov Cirkvi, aby svojim veriacim neustále pripomínali túto láskyplnú prítomnosť Najsvätejšej Trojice uprostred nás, rovnako ako je ich úlohou, aby chránili veriacich pred akýmkoľvek klamstvom. Tieto nové normy nie sú ničím iným ako konkrétnym spôsobom, ako sa Dikastérium pre náuku viery dáva do služieb pastierov, v poslušnom načúvaní Ducha Svätého, ktorý pôsobí vo veriacom Božom ľude.
kard. Víctor Manuel Fernández
prefekt
Úvod
1. Ježiš Kristus je definitívne Božie slovo, „Prvý a Posledný“ (Zjv 1, 17). On je plnosťou a naplnením Božieho zjavenia: všetko, čo chcel Boh zjaviť, urobil prostredníctvom svojho Syna, Slova, ktoré sa stalo telom. „Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie“.7
2. V zjavenom Slove je všetko potrebné pre kresťanský život. Svätý Ján z Kríža uvádza, že keď nám Otec „dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho“8.
3. V čase Cirkvi Duch Svätý uvádza veriacich každého veku „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13), aby „sa chápanie Zjavenia čoraz viac prehlbovalo.“9 V skutočnosti je to Duch Svätý, kto nás čoraz viac uvádza do chápania Kristovho tajomstva, pretože „hoci tajomstiev a zázrakov objavených [...] v súčasnom stave života je veľa, predsa len väčšina z nich zostáva na vyrozprávanie a pochopenie, a preto je stále čo v Kristovi hlbšie poznávať. On je totiž ako baňa plná nesmierne cenných zdrojov, ktorej dno človek nenájde, nech sa dostane akokoľvek hlboko; v každej dutine sa totiž objavujú nové zdroje bohatstva“.10
4. Ak na jednej strane všetko, čo Boh chcel zjaviť, zjavil prostredníctvom svojho Syna a každému pokrstenému sú v Kristovej Cirkvi k dispozícii bežné prostriedky svätosti, na druhej strane môže Duch Svätý niektorým ľuďom udeliť celkom osobitné skúsenosti viery, ktorých cieľom „nie je ,zlepšovať‘ či ,dopĺňať‘ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období.“11
5. Povolanie k svätosti sa totiž týka všetkých pokrstených: sýti sa životom modlitby a účasťou na sviatostnom živote a vyjadruje sa životom preniknutým láskou k Bohu a blížnemu.12 Božiu lásku, ktorá sa naplno prejavila v Kristovi (porov. Jn 3, 16) a „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5), prijímame v Cirkvi. Tí, ktorí sa poslušne nechajú viesť Duchom Svätým, zažívajú prítomnosť a pôsobenie Najsvätejšej Trojice, a to ich vedie, ako učí pápež František, k mystickému životu, ktorý sa, hoci „bez akýchkoľvek náboženských fenoménov, ponúka všetkým veriacim ako každodenná skúsenosť lásky“.13
6. Niekedy sa však vyskytujú také javy (napr. domnelé zjavenia, vízie, vnútorné alebo vonkajšie hlasy, spisy alebo posolstvá, javy spojené s náboženskými obrazmi, psychofyzické a iné fenomény), ktoré akoby prekračovali hranice každodennej skúsenosti a ukazujú sa ako javy s domnelým nadprirodzeným pôvodom. Vyjadrovať sa o takýchto udalostiach s adekvátnou presnosťou môže presahovať možnosti ľudského jazyka (porov. 2 Kor 12, 2 – 4). S príchodom moderných komunikačných prostriedkov môžu takéto fenomény upútať pozornosť mnohých veriacich alebo vzbudiť ich bezradnosť. A správy o nich sa môžu veľmi rýchlo rozšíriť, preto sú pastieri Cirkvi povolaní sa takýmito udalosťami starostlivo zaoberať, t. j. posúdiť ich plody, očistiť ich od negatívnych prvkov alebo varovať veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré z nich vyplývajú (porov. 1 Jn 4, 1).
7. S rozvojom dnešných komunikačných prostriedkov a navyše s nárastom rôznych pútí dosahujú tieto fenomény národné, ba dokonca celosvetové rozmery, takže rozhodnutie týkajúce sa jednej diecézy má dôsledky aj v ďalších.
8. Keď sa popri zvláštnych duchovných zážitkoch objavia aj fyzické a psychické javy, ktoré sa nedajú hneď vysvetliť len pomocou rozumu, je povinnosťou Cirkvi, aby tieto javy dôkladne preskúmala a rozlišovala.
9. Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate pripomína, že jediný spôsob, ako zistiť, či niečo pochádza od Ducha Svätého, je rozlišovanie, o ktoré treba prosiť a ktoré treba pestovať v modlitbe.14 Je to Boží dar, ktorý pomáha pastierom Cirkvi uskutočňovať to, čo hovorí svätý Pavol: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 21). S cieľom pomôcť diecéznym biskupom a biskupským konferenciám pri rozlišovaní javov domnelého nadprirodzeného pôvodu Dikastérium pre náuku viery promulgovalo nasledujúce Normy pre postup pri rozlišovaní predpokladaných nadprirodzených javov.
I. Všeobecné usmernenia
A. Povaha rozlišovania
10. Podľa nasledujúcich noriem môže Cirkev vykonávať povinnosť rozlišovania: (a) či je možné v javoch domnelého nadprirodzeného pôvodu rozpoznať prítomnosť znakov Božieho pôsobenia; b) či v prípadných spisoch alebo posolstvách osôb, ktorých sa tieto javy týkajú, nie je nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom; c) či je legitímne oceňovať ich duchovné plody, alebo či je potrebné očistiť ich od problematických prvkov, prípadne varovať veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré z nich vyplývajú; d) či je vhodné, aby ich príslušná cirkevná autorita zhodnotila v súvislosti s pastoračnou starostlivosťou.
11. Hoci nasledujúce ustanovenia predpokladajú možnosť rozlíšenia v zmysle bodu 10., treba jasne povedať, že od cirkevnej autority nemožno očakávať pozitívne uznanie božského pôvodu domnelých nadprirodzených javov.
12. V prípade, že dikastérium udelí nihil obstat (porov. ďalej bod 17.), sa takéto javy nestávajú predmetom viery – to znamená, že veriaci nie sú povinní s vierou ich prijať –, ale podobne ako v prípade chariziem uznaných Cirkvou „predstavujú spôsoby, ako prehĺbiť poznanie Krista a veľkorysejšie sa mu odovzdať a zároveň sa čoraz viac zakoreniť v spoločenstve s celým kresťanským ľudom“.15
13. Koniec-koncov, aj keď sa nihil obstat udeľuje v prípade kanonizačných procesov, neznamená to vyhlásenie pravosti prípadných nadprirodzených javov prítomných v živote danej osoby, ako na to upozornil napríklad dekrét o kanonizácii svätej Gemmy Galgani: „[Pius XI.] feliciter elegit ut super heroicis virtutibus huius innocentis aeque ac poenitentis puellae suam mentem panderet, nullo tamen per praesens decretum (quod quidem numquam fieri solet) prolato iudicio de praeternaturalibus Servae Dei charismatibus“.16
14. Zároveň treba poznamenať, že niektoré javy, ktoré by mohli mať nadprirodzený pôvod, sa niekedy ukazujú byť spojené so zmätenými ľudskými skúsenosťami, teologicky nepresnými vyjadreniami alebo s nie celkom legitímnymi záujmami.
15. Rozlišovanie domnelých nadprirodzených javov vykonáva od začiatku diecézny biskup, prípadne iná cirkevná autorita uvedená v nasledujúcich článkoch 4. až 6., v dialógu s dikastériom. V každom prípade, keďže nikdy nemôže chýbať osobitná pozornosť zameraná na spoločné dobro celého Božieho ľudu, „dikastérium si vyhradzuje [...] možnosť posúdiť morálne a doktrinálne prvky tejto duchovnej skúsenosti a jej využitie“.17 Netreba zabúdať na to, že niekedy sa rozlišovanie môže týkať aj deliktov, manipulácie s osobami, poškodenia jednoty Cirkvi, neprimeraného finančného zisku, závažných doktrinálnych omylov atď., ktoré by mohli vyvolať pohoršenie a oslabiť dôveryhodnosť Cirkvi.
B. Závery
16. Rozlišovanie domnelých nadprirodzených javov môže viesť k záverom, ktoré sa zvyčajne vyjadria jedným z nižšie uvedených termínov.
17. Nihil obstat (nič neprekáža) – Hoci sa nevyjadruje nijaká istota ohľadom nadprirodzeného pôvodu daného fenoménu, uznávajú sa mnohé znaky pôsobenia Ducha Svätého „uprostred“18 danej duchovnej skúsenosti a nezistili sa, aspoň do daného okamihu, nijaké jeho zvlášť problematické alebo rizikové aspekty. Z tohto dôvodu sa diecézny biskup povzbudzuje k tomu, aby uznal pastoračnú hodnotu a podporil šírenie tejto duchovnej ponuky, a to aj prostredníctvom prípadných pútí na dané sväté miesto.
18. Prae oculis habeatur (treba sledovať) – Hoci sa uznávajú dôležité pozitívne znaky, existujú aj isté zmätočné prvky alebo možné riziká, ktoré si vyžadujú starostlivé rozlišovanie a dialóg s príjemcami danej duchovnej skúsenosti zo strany diecézneho biskupa. Ak ide o spisy alebo posolstvá, môže byť potrebné ich doktrinálne objasnenie.
19. Curatur (treba ošetriť) – Boli zaznamenané viaceré alebo význačné problematické prvky, no zároveň sa tento fenomén a s ním spojené duchovné plody, ktoré možno overiť, už veľmi rozšírili. Preto sa neodporúča zakázať ho, čo by mohlo znepokojiť Boží ľud. V každom prípade je diecézny biskup vyzvaný, aby tento jav nepodporoval, ale hľadal alternatívne prejavy zbožnosti a prípadne preorientoval jeho duchovný a pastoračný profil.
20. Sub mandato (zverené na riešenie inej autorite) – Boli zaznamenané problematické prvky, ktoré sa netýkajú samotného fenoménu, bohatého na pozitívne prvky, ale osoby, rodiny alebo skupiny ľudí, ktorí ho zneužívajú. Duchovná skúsenosť sa zneužíva na osobitý a neprimeraný finančný prospech, páchajú sa nemorálne činy alebo vykonáva pastoračná činnosť paralelná s tou, ktorá už prebieha na danom cirkevnom území, bez toho, aby sa rešpektovali pokyny diecézneho biskupa. V tomto prípade je pastoračné vedenie konkrétneho miesta, kde sa jav vyskytuje, zverené buď diecéznemu biskupovi, alebo inej osobe delegovanej Svätou stolicou, ktorá sa v prípade, že nemôže zasiahnuť priamo, pokúsi dosiahnuť rozumnú dohodu.
21. Prohibetur et obstruatur (treba zakázať a brániť šíreniu) – Hoci existujú oprávnené požiadavky a niektoré pozitívne prvky, problematické aspekty a riziká sa javia ako veľmi závažné. Preto, aby sa predišlo ďalšiemu zmätku alebo dokonca škandálu, ktorý by mohol podlomiť vieru jednoduchého ľudu, dikastérium požiada diecézneho biskupa, aby verejne vyhlásil, že nie je dovolené pridŕžať sa tohto javu, a aby zároveň ponúkol katechézu, ktorá môže pomôcť pochopiť dôvody tohto rozhodnutia a presmerovať oprávnené duchovné požiadavky tejto časti Božieho ľudu.
22. Declaratio de non supernaturalitate (vyhlásenie o neprítomnosti nadprirodzenej povahy) – V tomto prípade je diecézny biskup poverený dikastériom vyhlásiť, že daný jav bol posúdený ako „nie nadprirodzený“. Toto rozhodnutie sa musí zakladať na konkrétnych a overených faktoch a dôkazoch. Napríklad, keď domnelý vizionár tvrdí, že klamal, alebo keď dôveryhodní svedkovia poskytnú informácie, ktoré pri posudzovaní umožňujú odhaliť falšovanie, chybný úmysel alebo chorobný výmysel.
23. Vo svetle uvedeného sa pripomína, že ani diecézny biskup, ani biskupské konferencie, ani dikastérium spravidla nevyhlasujú, že určité javy sú nadprirodzeného pôvodu, a to ani vtedy, keď sa im udelí nihil obstat (porov. b. 11.). Ostáva však v platnosti, že Svätý Otec môže povoliť začať v tejto súvislosti špeciálny proces.
II. Postupy, ktoré treba dodržiavať
A. Základné normy
Čl. 1 – Diecéznemu biskupovi prináleží v dialógu s národnou biskupskou konferenciou preskúmať prípady domnelých nadprirodzených udalostí, ktoré sa vyskytli na jeho území, a sformulovať o nich konečnú mienku, ktorú predloží na schválenie dikastériu, vrátane prípadnej podpory uctievania alebo pobožnosti, ktoré sú s tým spojené.
Čl. 2 – Po preskúmaní predmetných udalostí je povinnosťou diecézneho biskupa výsledky vyšetrovania – vykonaného podľa nižšie uvedených noriem – spolu s jeho vlastným votum predložiť Dikastériu pre náuku viery a následne konať podľa pokynov dikastéria. V každom prípade je povinnosťou dikastéria, aby posúdilo spôsob postupu diecézneho biskupa a schválilo alebo neschválilo ním navrhované rozhodnutie, týkajúce sa konkrétneho prípadu.
Čl. 3 § 1 – Diecézny biskup sa má zdržať akéhokoľvek verejného vyhlásenia o pravosti alebo nadprirodzenosti predmetných javov a akejkoľvek účasti na nich; nesmie však poľaviť v bdelosti, aby v prípade potreby rýchlo a obozretne zasiahol podľa postupu uvedeného v nasledujúcich normách.
§ 2 – Ak sa v súvislosti s domnelou nadprirodzenou udalosťou objavia formy zbožnosti, aj keď nejde o skutočné uctievanie vo vlastnom zmysle, diecézny biskup má vážnu povinnosť, začať čo najskôr dôkladné kánonické šetrenie, aby chránil vieru a zabránil zneužitiu.
§ 3 – Diecézny biskup má zvlášť dbať o zamedzenie mätúcich náboženských prejavov alebo šírenie akéhokoľvek materiálu týkajúceho sa domnelého nadprirodzeného javu (napríklad: plaču posvätných obrazov, poteniu, krvácaniu, premene posvätených hostií a pod.) aj prostriedkami, ktoré má k dispozícii, aby sa nepodporovala senzáciechtivá atmosféra (porov. čl. 11 § 1).
Čl. 4 – Ak by išlo, či už vzhľadom na bydlisko osôb, ktorých sa tento jav týka, alebo vzhľadom na miesto šírenia rôznych foriem úcty alebo ľudovej zbožnosti, o kompetenciu viac ako jedného diecézneho biskupa, môžu diecézni biskupi po porade s Dikastériom pre náuku viery zriadiť interdiecéznu komisiu, ktorej bude predsedať jeden z diecéznych biskupov a ktorá zabezpečí vyšetrovanie podľa nasledujúcich článkov. Na tento účel môžu využiť aj pomoc príslušných úradov biskupskej konferencie.
Čl. 5 – V prípade, že sa domnelé nadprirodzené skutočnosti týkajú kompetencie diecéznych biskupov patriacich do tej istej cirkevnej provincie, môže metropolita, po porade s biskupskou konferenciou a Dikastériom pre náuku viery, z poverenia dikastéria prevziať úlohu zriadiť komisiu uvedenú v čl. 4. a predsedať jej.
Čl. 6 § 1 – Na miestach, kde je zriadená cirkevná oblasť, o ktorej sa hovorí v kán. 433 – 434 CIC, a domnelé nadprirodzené skutočnosti sa týkajú tohto územia, predsedajúci biskup požiada Dikastérium pre náuku viery o osobitné poverenie konať.
§ 2 – V tomto prípade sa bude postupovať analogicky tomu, čo upravuje čl. 5., pričom sa budú dodržiavať pokyny toho istého dikastéria.
B. Procesné normy
Fáza predbežného vyšetrovania
Čl. 7 § 1 – Vždy, keď má diecézny biskup aspoň hodnoverné správy o skutočnostiach domnelého nadprirodzeného pôvodu súvisiacich s katolíckou vierou, ktoré sa vyskytli na území v jeho kompetencii, má sa obozretne informovať osobne alebo prostredníctvom delegáta o dotyčných udalostiach a okolnostiach a má sa postarať o včasné zhromaždenie všetkých informácií užitočných pre prvotné posúdenie.
§ 2 – Ak sú tieto fenomény ľahko zvládnuteľné v kruhu osôb, ktorých sa bezprostredne týkajú, a nevníma sa žiadne nebezpečenstvo pre spoločenstvo, po porade s dikastériom sa nemajú prijímať nijaké ďalšie opatrenia, hoci povinnosť dohľadu trvá.
§ 3 – V prípade, že ide o osoby závislé od viacerých diecéznych biskupov, treba vypočuť názory týchto biskupov. Ak takýto jav vznikne na jednom mieste a na iných miestach sa ďalej vyvíja, môže sa na rôznych miestach hodnotiť odlišne. V takom prípade má každý diecézny biskup po predošlej konzultácii s dikastériom vždy právomoc rozhodnúť o tom, čo považuje na svojom území za pastoračne vhodné.
§ 4 – Ak sa domnelý nadprirodzený jav týka predmetov rôzneho druhu, diecézny biskup osobne alebo prostredníctvom delegáta môže nariadiť, aby boli až do objasnenia prípadu umiestnené na bezpečnom a chránenom mieste. V prípade domnelého eucharistického zázraku sa musia konsekrované spôsoby uchovávať na vyhradenom mieste a vhodným spôsobom.
§ 5 – Ak sa zhromaždené informácie zdajú byť dostatočné, diecézny biskup rozhodne, či sa má začať fáza posudzovania tohto javu, aby mohol predložiť dikastériu vo svojom votum konečné rozhodnutie vo vyššom záujme viery Cirkvi a s cieľom chrániť a podporovať duchovné dobro veriacich.
Čl. 8 § 1 – Diecézny biskup19 zriaďuje vyšetrovaciu komisiu, ktorej členmi sú aspoň jeden teológ, cirkevný právnik a odborník vybraný na základe povahy daného fenoménu,20 ktorej cieľom nie je len dospieť k stanovisku o pravdivosti faktov, ale dôkladne preskúmať každý aspekt udalosti, aby diecéznemu biskupovi poskytla všetky užitočné informácie pre posúdenie tohto javu.
§ 2 – Členovia vyšetrovacej komisie musia mať bezúhonnú povesť, pevnú vieru, zdravé učenie, osvedčenú rozvážnosť a nesmú byť priamo ani nepriamo spojení s osobami alebo faktami, ktoré sa posudzujú.
§ 3 – Diecézny biskup sám menuje delegáta, vybraného spomedzi členov komisie alebo z externého prostredia, ktorý má úlohu koordinovať, pripravovať zasadnutia a predsedať im.
§ 4 – Diecézny biskup alebo jeho delegát vymenuje aj notára, ktorý má úlohu zúčastňovať sa na zasadnutiach a zaznamenávať vypočutia a všetky ostatné úkony komisie. Povinnosťou notára je zabezpečiť, aby zápisnice boli riadne podpísané a aby všetky spisy, ktoré sú predmetom predbežného vyšetrovania, boli zhromaždené a riadne uložené v archíve kúrie. Notár tiež zabezpečuje zvolávanie zasadnutí a prípravu dokumentácie.
§ 5 – Všetci členovia komisie sú prísahou viazaní zachovávať úradné tajomstvo.
Čl. 9 § 1 – Vypočutia sa majú konať analogicky s tým, čo predpisujú všeobecné normy (porov. kán. 1558 – 1571 CIC; kán. 1239 – 1252 CCEO), a majú sa viesť na základe otázok formulovaných delegátom po príslušnej diskusii s ostatnými členmi komisie.
§ 2 – Prísažné svedectvo osôb, ktorých sa domnelé nadprirodzené skutočnosti týkajú, sa má podať v prítomnosti celej komisie alebo aspoň niektorých jej členov. Ak sú skutočnosti prípadu založené na výpovediach očitých svedkov, svedkovia by mali byť vypočutí čo najskôr, aby sa využila časová blízkosť udalosti.
§ 3 – Spovedníci dotknutých osôb, ktoré tvrdia, že boli protagonistami skutočností nadprirodzeného pôvodu, nemôžu vypovedať o ničom z toho, čo sa dozvedeli prostredníctvom sviatostnej spovede.21
§ 4 – Duchovní vodcovia dotknutých osôb, ktoré tvrdia, že boli protagonistami skutočností nadprirodzeného pôvodu, nemôžu svedčiť o veciach, ktoré sa dozvedeli prostredníctvom duchovného vedenia, ak im zúčastnené osoby nedajú na výpoveď písomné splnomocnenie.
Čl. 10 – Ak sa do vyšetrovacieho materiálu zahrnú písomné texty alebo iné prvky (video, audio, fotografie), ktoré boli zverejnené prostredníctvom médií a ktorých autorom je osoba zapojená do domnelého nadprirodzeného fenoménu, takýto materiál sa podrobí dôkladnému skúmaniu znalcami (porov. čl. 3 § 3) a jeho výsledky notár zahrnie do vyšetrovacej dokumentácie.
Čl. 11 § 1 – Ak sú súčasťou mimoriadnych udalostí uvedených v čl. 7 § 1 predmety rôzneho druhu (porov. čl. 3 § 3), komisia vykoná dôkladné preskúmanie týchto predmetov prostredníctvom znalcov, ktorí sú členmi komisie, alebo iných znalcov určených pre daný prípad, s cieľom dospieť k posúdeniu z hľadiska vedeckého, doktrinálneho a kánonického, čo uľahčí následné zhodnoteniu.
§ 2 – Ak si akékoľvek nálezy organickej povahy súvisiace s mimoriadnou udalosťou vyžadujú špeciálne laboratórne alebo iné technicko-vedecké preskúmanie, komisia poverí vyšetrovaním odborníkov, ktorí sú skutočnými znalcami v oblasti zodpovedajúcej povahe vyšetrovania.
§ 3 – Ak sa jav týka Pánovho Tela a Krvi vo sviatostných spôsoboch chleba a vína, treba venovať osobitnú pozornosť tomu, aby ich prípadná analýza neviedla k tomu, že sa nezachová dostatočná úcta voči Najsvätejšej sviatosti, ktorej treba zaručiť úctu, aká jej patrí.
§ 4 – Ak by údajné nezvyčajné udalosti spôsobili problémy v súvislosti s verejným poriadkom, diecézny biskup spolupracuje s príslušným civilným orgánom.
Čl. 12 – Ak by domnelé nadprirodzené udalosti pokračovali aj v priebehu vyšetrovania a situácia by si vyžadovala obozretné opatrenia, diecézny biskup nemá váhať a má prijať tie opatrenia v duchu dobrej správy, ktoré sú potrebné na to, aby sa zabránilo nekontrolovaným alebo pochybným prejavom zbožnosti či vytvoreniu úcty založenej na zatiaľ nedefinovaných prvkoch.
Fáza hodnotenia
Čl. 13 – Diecézny biskup, aj s pomocou členov komisie, ktorú zriadil, dôkladne zhodnotí zhromaždený materiál podľa vyššie uvedených hlavných kritérií rozlišovania (porov. body 10 – 23) a nasledujúcich pozitívnych i negatívnych kritérií, ktoré možno uplatniť aj kumulatívne.
Čl. 14 – Spomedzi pozitívnych kritérií sa nesmú pri posudzovaní zanedbať tieto:
1° Dôveryhodnosť a dobrá povesť osôb, ktoré tvrdia, že sú príjemcami nadprirodzených udalostí alebo že sú priamo zapojené do takýchto udalostí, a tiež vypočutých svedkov. Osobitne treba brať do úvahy psychickú vyrovnanosť, čestnosť a bezúhonnosť v morálnom živote, úprimnosť, pokoru a poslušnosť voči cirkevnej autorite, ochotu spolupracovať s ňou a podporovať ducha autentického cirkevného spoločenstva.
2° Súlad daného fenoménu a akéhokoľvek posolstva s ním spojeného s cirkevným učením.
3° Nepredvídateľnosť javu, z ktorej jasne vyplýva, že nevznikol z iniciatívy zúčastnených osôb.
4° Ovocie kresťanského života, medzi ktoré patrí prítomnosť ducha modlitby, obrátenia, povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu, svedectvá lásky, ako aj zdravá zbožnosť a hojné a trvalé duchovné plody. Treba brať do úvahy prínos týchto plodov k rastu cirkevného spoločenstva.
Čl. 15 – Spomedzi negatívnych kritérií treba starostlivo preveriť nasledujúce:
1° Možnú prítomnosť zjavného omylu týkajúceho sa danej skutočnosti.
2° Možné doktrinálne chyby. V tejto súvislosti treba brať do úvahy možnosť, že osoba, ktorá tvrdí, že je príjemcom udalostí nadprirodzeného pôvodu, pridala – hoci aj nevedome – k súkromnému zjaveniu čisto ľudské prvky alebo nejaký omyl prirodzenej povahy, ktorý nie je spôsobený zlým úmyslom, ale len subjektívnym vnímaním daného javu.
3° Sektárskeho ducha, ktorý vedie k narušeniu súdržnosti Cirkvi.
4° Zjavnú snahu o zisk, moc, slávu, spoločenské uznanie, osobný záujem úzko spojený s danou skutočnosťou.
5° Závažné nemorálne činy, ktorých sa dopustila dotknutá osoba alebo jej prívrženci v čase udalosti alebo pri jej príležitosti.
6° Psychické zmeny alebo psychopatické sklony danej osoby, ktoré mohli mať vplyv na domnelú nadprirodzenú skutočnosť; psychóza, kolektívna hystéria či iné prvky, ktoré
možno vysledovať v patologickom kontexte.
Čl. 16 – Využívanie domnelých nadprirodzených zážitkov alebo uznaných mystických prvkov ako prostriedku alebo zámienky na ovládanie ľudí alebo na páchanie zneužívania sa má považovať za obzvlášť morálne závažné.
Čl. 17 – V prípade domnelých nadprirodzených javov uvedených v čl. 7 § 1 sa musia výsledky predbežného vyšetrovania posúdiť zvlášť starostlivo, pričom treba brať ohľad tak na zainteresované osoby, ako aj na prípadné vedecko-technické skúmanie týkajúce sa domnelého nadprirodzeného javu.
Záverečná fáza
Čl. 18 – Diecézny biskup s pomocou delegáta vypracuje po skončení predbežného vyšetrovania a dôkladnom preskúmaní udalostí a zhromaždených informácií22 – tiež s prihliadnutím na vplyv, ktorý mali domnelé skutočnosti na zverený Boží ľud, s osobitným zreteľom na užitočnosť duchovných plodov novej zbožnosti, ktorá sa eventuálne objavila – správu o domnelom nadprirodzenom jave. S prihliadnutím na všetky, pozitívne aj negatívne, skutočnosti prípadu vypracuje vlastné votum ohľadom danej veci a navrhne dikastériu konečné rozhodnutie, zvyčajne v súlade s jednou z nasledujúcich formúl23:
1° Nihil obstat (nič neprekáža)
2° Prae oculis habeatur (treba sledovať)
3° Curatur (treba ošetriť)
4° Sub mandato (zverené na riešenie inej autorite)
5° Prohibetur et obstruatur (treba zakázať a brániť šíreniu)
6° Declaratio de non supernaturalitate (vyhlásenie o neprítomnosti nadprirodzenej povahy)
Čl. 19 – Po skončení vyšetrovania sa všetky spisy týkajúce sa skúmaného prípadu odovzdajú Dikastériu pre náuku viery na konečné schválenie.
Čl. 20 – Dikastérium potom pristúpi k preskúmaniu úkonov týkajúcich sa prípadu, pričom posúdi morálne a doktrinálne prvky tejto skúsenosti a úžitok, ktorý z nej vyplynul, ako aj votum diecézneho biskupa. Dikastérium si môže od diecézneho biskupa vyžiadať ďalšie informácie alebo požiadať o ďalšie stanoviská, prípadne v krajnom prípade pristúpiť k novému preskúmaniu prípadu, odlišnému od toho, ktoré vykonal diecézny biskup. Na základe vykonaného skúmania dospeje k potvrdeniu alebo zamietnutiu rozhodnutia navrhnutého diecéznym biskupom.
Čl. 21 § 1 –Ak dikastérium neurčí inak, diecézny biskup po prijatí odpovede dikastéria a po dohode s ním jasne oznámi Božiemu ľudu rozhodnutie o predmetných skutočnostiach.
§ 2 – Diecézny biskup sa postará o to, aby o rozhodnutí schválenom dikastériom informoval národnú biskupskú konferenciu.
Čl. 22 § 1 – V prípade udelenia nihil obstat (porov. čl. 18, 1°) diecézny biskup venuje maximálnu pozornosť správnemu zhodnoteniu plodov skúmaného javu a naďalej ich bude s rozvážnou starostlivosťou sledovať. V takomto prípade diecézny biskup dekrétom jasne určí povahu oprávnenia a hranice povolenej úcty, pričom spresní, že veriaci „sú oprávnení rozvážne ho prijať“24.
§ 2 – Diecézny biskup má tiež dbať o to, aby veriaci nepovažovali nijaké z týchto rozhodnutí za schválenie nadprirodzenej povahy daného javu.
§ 3 – Dikastérium si v každom prípade vyhradzuje právo opätovne zasiahnuť v závislosti od vývoja tohto fenoménu.
Čl. 23 § 1 – Keď sa prijme preventívne (porov. čl. 18, 2° – 4°) alebo negatívne rozhodnutie (porov. čl. 18, 5° – 6°), musí ho diecézny biskup po schválení dikastériom oficiálne zverejniť. Okrem toho musí byť vypracované jasným a všetkým zrozumiteľným jazykom, a s ohľadom na podporu rozvoja zdravej duchovnosti poskytovať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia a jeho doktrinálnymi základmi v katolíckej viere.
§ 2 – Pri oznamovaní negatívneho rozhodnutia môže diecézny biskup vynechať informácie, ktoré by mohli dotknutým osobám spôsobiť neodôvodnenú ujmu.
§ 3 – Legitímni pastieri majú podľa kán. 823 CIC (porov. kán. 652 § 2; 654 CCEO) bdieť nad prípadným ďalším rozširovaním spisov alebo správ, karhať ich zneužívanie a všetko, čo škodí pravej viere a dobrým mravom alebo je akokoľvek nebezpečné pre dobro duší. Na tento účel možno využiť riadne prostriedky, vrátane trestných príkazov (porov. kán. 1319 CIC; kán. 1406 CCEO).
§ 4. – Využitie prostriedkov, o ktorých sa hovorí vyššie v § 3, je vhodné v prípadoch, keď sa odsúdeniahodné správanie týka predmetov alebo miest spojených s domnelými nadprirodzenými javmi.
Čl. 24 – Bez ohľadu na to, aké rozhodnutie sa schváli, diecézny biskup má povinnosť osobne alebo prostredníctvom delegáta naďalej bdieť nad daným fenoménom a osobami, ktorých sa týka, vykonávaním riadnej moci v tejto špecifickej záležitosti.
Čl. 25 – V prípade, že domnelé nadprirodzené javy možno s istotou pripísať úmyselnému pokusu o mystifikáciu a podvod s rozličným cieľom (napr. zisk alebo iné osobné záujmy), diecézny biskup, zvažujúc prípad od prípadu, využije platné kánonické trestné právo.
Čl. 26 – Dikastérium pre náuku viery má právomoc zasiahnuť vo forme motu proprio, a to kedykoľvek a v akomkoľvek stave procesu rozlišovania ohľadom domnelých nadprirodzených javov.
Čl. 27 – Tieto normy v plnom rozsahu nahrádzajú predchádzajúce normy z 25. februára 1978.
Najvyšší veľkňaz František na audiencii udelenej dolupodpísanému prefektovi spolu so sekretárom doktrinálnej sekcie Dikastéria pre náuku viery 4. mája 2024 schválil tieto normy, prerokované na riadnom zasadnutí tohto dikastéria 17. apríla 2024, a nariadil ich zverejnenie, pričom stanovil, že nadobúdajú platnosť 19. mája 2024, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého.
Boh je prítomný a koná v našich dejinách. Duch Svätý, ktorý prýšti zo srdca vzkrieseného Krista, pôsobí v Cirkvi s božskou slobodou a ponúka nám mnohé vzácne dary, ktoré nám pomáhajú na ceste životom a podnecujú naše duchovné dozrievanie vo vernosti evanjeliu. Toto pôsobenie Ducha Svätého zahŕňa aj možnosť zasiahnuť naše srdcia prostredníctvom istých nadprirodzených udalostí, ako sú napríklad zjavenia alebo videnia Krista či Panny Márie alebo iné javy.
Tieto udalosti často viedli k veľmi bohatým duchovným plodom, rastu vo viere, zbožnosti, bratstve a službe, a v niektorých prípadoch ku vzniku rôznych svätýň roztrúseným po celom svete, ktoré dnes predstavujú srdce ľudovej zbožnosti mnohých národov. Existuje toľko života a krásy, ktorú Pán zasieva mimo našich myšlienkových schém a postupov! Z tohto dôvodu Normy pre postup pri rozlišovaní domnelých nadprirodzených javov, ktoré teraz predkladáme, nemusia byť nutne akousi kontrolou, a už vôbec nie pokusom uhasiť Ducha. V najpozitívnejších prípadoch, pokiaľ ide o tieto udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu, sa totiž „diecézny biskup povzbudzuje k tomu, aby uznal pastoračnú hodnotu a podporil šírenie tejto duchovnej ponuky“ (I, č. 17).
Svätý Ján z Kríža si všimol, „aké nízke, nedostatočné a v istom zmysle nevhodné sú slová a termíny, ktoré sa používajú v tomto živote na to, aby sa zaoberali božskými vecami“.1 Nikto nedokáže úplne vyjadriť nevyspytateľné Božie cesty v ľuďoch: „Nech o tom svätí učenci hovorili a hovoria akokoľvek veľa, nedokážu to vysvetliť slovami, ako to vlastne ani nebolo povedané slovami“.2 Lebo „cesta k Bohu je pre dušu taká tajomná a skrytá, ako je pre telo cesta morská, na ktorej nevidíme chodníky ani stopy.“3 Vskutku, pretože Boh „je nadprirodzeným umelcom, v každej duši oživuje nadprirodzenú stavbu, akú chce“.4
Zároveň treba uznať, že v prípade niektorých udalostí domnelého nadprirodzeného pôvodu sa stretáme s veľmi vážnymi problémami škodiacimi veriacim a v týchto prípadoch musí Cirkev konať so všetkou pastoračnou starostlivosťou. Mám na mysli napríklad využívanie takýchto javov na snahu o „zisk, moc, slávu, spoločenské uznanie, osobný prospech“ (II, čl. 15. 4°), čo môže dokonca dospieť až k páchaniu závažných nemorálnych činov (porov. II, čl. 15.5°) alebo k ich zneužitiu ako „prostriedku alebo zámienky na ovládanie ľudí alebo páchanie zneužívania“ (II, čl. 16).
V prípade takýchto udalostí nemožno tiež zanedbať možnosť doktrinálnych omylov, neprimeranej redukcie evanjeliového posolstva, šírenia sektárskeho ducha a pod. Napokon existuje tu aj možnosť, že veriaci budú zatiahnutí do udalosti, ktorá sa pripisuje Božej iniciatíve, ale ktorá je len plodom niečej fantázie, túžby po novosti, chorobného vymýšľania (pseudológie) alebo sklonu k falšovaniu.
Cirkev preto potrebuje jasné postupy pre rozlišovanie v tejto oblasti. Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení, ktoré platia dodnes, schválil svätý Pavol VI. v roku 1978, teda pred viac ako štyridsiatimi rokmi, v rezervovanom režime a oficiálne boli zverejnené až o 33 rokov neskôr, v roku 2011.
Nedávna revízia
Pri uplatňovaní noriem z roku 1978 sa zistilo, že rozhodnutia si vyžadovali veľmi dlhý čas, dokonca až niekoľko desaťročí, a tak potrebné cirkevné rozlíšenie prichádzalo príliš neskoro.
Revidovanie noriem sa začalo v roku 2019 prostredníctvom rôznych konzultácií, ktoré nariadila vtedajšia Kongregácia pre náuku viery (kongres, konzultačné zhromaždenia, stredajšie porady a plenárne zasadnutie). Počas týchto piatich rokov bolo vypracovaných niekoľko návrhov na revíziu, ktoré však boli všetky posúdené ako nedostatočné.
Kongres dikastéria 16. novembra 2023 napokon uznal, že je potrebná celková a radikálna revízia dovtedy vypracovaného návrhu a pripravil sa ďalší návrh dokumentu, úplne prepracovaný, čo sa týka väčšieho vyjasnenia úloh diecézneho biskupa a dikastéria.
Nový návrh bol predložený na užšiu konzultáciu, ktorá sa konala 4. marca 2024 a na ktorej bolo všeobecne prijaté pozitívne stanovisko, hoci bolo vznesených niekoľko pripomienok na jeho vylepšenie, ktoré boli zapracované do ďalšieho návrhu dokumentu.
Text bol následne preskúmaný na stredajšej porade dikastéria, ktorá sa konala 17. apríla 2024 a počas ktorej ho členovia dikastéria, kardináli a biskupi, schválili. Napokon boli nové normy 4. mája 2024 predložené Svätému Otcovi, ktorý ich schválil a nariadil ich zverejnenie. Zároveň stanovil, že nadobudnú platnosť 19. mája 2024, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého.
Dôvody nového znenia noriem
V Úvode k vydaniu noriem z roku 1978 v roku 2011 vtedajší prefekt kard. William Levada, objasnil, že toto dikastérium je kompetentné skúmať prípady „videní, zjavení, posolstiev a správ“ predpokladaného nadprirodzeného pôvodu. Tieto normy totiž uvádzali, že „Posvätnej kongregácii prináleží preveriť a schváliť spôsob postupu ordinára“ alebo začať „nové skúmanie“ (IV, 2).
V minulosti sa zdalo, že Svätá stolica akceptuje vyhlásenia biskupov, ako napríklad tieto: „Les fidèles sont fondés à la croire indubitable et certaine“ (dekrét biskupa z Grenoble, 19. septembra 1851), „O skutočnosti slzenia nemožno pochybovať“ (biskupi Sicílie, 12. decembra 1953). Tieto vyjadrenia však boli v rozpore s presvedčením Cirkvi, že veriaci nie sú povinní uznať pravosť týchto udalostí. Preto niekoľko mesiacov po tomto spomínanom prípade vtedajšie Sväté ofícium spresnilo, že „zatiaľ neprijalo žiadne rozhodnutie vo veci slziacej Madony (Madonna delle Lacrime)“ (2. októbra 1954). Okrem toho v nedávnej dobe vtedajšia Kongregácia pre náuku viery s odkazom na prípad Fatimy vysvetlila, že cirkevné schválenie súkromného zjavenia jasne uvádza, že „príslušné posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom“ (26. júna 2000).
Napriek tomuto jasnému postoju existovali faktické postupy, ktoré dikastérium v ostatnom čase uplatňovalo, zamerané na vyhlásenie „nadprirodzenosti“ alebo „nie nadprirodzenosti“ zo strany biskupov, pretože niektorí biskupi trvali na tom, aby mali možnosť vydávať pozitívne vyhlásenie takéhoto druhu. Dokonca ešte nedávno sa niektorí biskupi chceli vyjadriť takýmito slovami: „konštatujem absolútnu pravdivosť faktov“, „veriaci musia bez pochybnosti považovať za pravdivé...“ atď. Tieto vyjadrenia v skutočnosti viedli veriacich k presvedčeniu, že sú povinní veriť týmto zjaveniam, ktoré sa niekedy cenili viac ako samotné evanjelium.
Pri riešení podobných prípadov a najmä pri zostavovaní nejakého vyhlásenia, sa niektorí biskupi riadili praxou, že vopred požiadali dikastérium o potrebné schválenie. Keď však schválenie dostali, boli požiadaní, aby vo vyhlásení neuvádzali názov dikastéria. Takto sa postupovalo napríklad v pár prípadoch, ktoré sa v posledných desaťročiach uzavreli: „Sans impliquer notre Congrégation“ (list biskupovi Gapu, 3. augusta 2007); „Dikastérium by nemalo byť zapojené do takéhoto vyhlásenia“ (Kongres z 11. mája 2001, týkajúci sa biskupa z Gikongoro). To znamená, že biskup nemohol ani len spomenúť, že došlo k schváleniu z dikastéria. Zároveň niektorí ďalší biskupi, ktorých diecézy boli tiež zapojené do týchto fenoménov, požiadali dikastérium o vyjadrenie, aby sa dosiahla väčšia jasnosť.
Takýto zvláštny spôsob postupu, ktorý vyvolal nemalý zmätok, nám pomáha uvedomiť si, že normy z roku 1978 už neboli dostatočné a primerané na to, aby sa podľa nich riadila práca biskupov a dikastéria. Dnes je to o to problematickejšie, pretože len ťažko ostane nejaký fenomén v hraniciach jedného mesta alebo diecézy. To sa konštatovalo už na plenárnom zhromaždení Kongregácie pre náuku viery v roku 1974, keď jej členovia uznali, že udalosť domnelého nadprirodzeného pôvodu často „nevyhnutne prekračuje hranice diecézy, ba dokonca aj národa a [...] prípad automaticky dosahuje rozmery, ktoré môžu legitimizovať zásah najvyššej autority Cirkvi“. Normy z roku 1978 zároveň uznávajú, že sa „sťažuje, ak nie takmer znemožňuje, vydať náležite rýchlo také posudky, ktoré v minulosti skúmanie danej veci uzatvárali (constat de supernaturalitate, non constat de supernaturalitate)“ (Normy z roku 1978, Predbežné poznámky).
Očakávanie vyhlásenia o nadprirodzenom charaktere udalosti viedlo len vo veľmi málo prípadoch k jednoznačnému rozhodnutiu. V skutočnosti po roku 1950 nebolo oficiálne vyriešených viac ako šesť prípadov, hoci sa tieto fenomény často šírili bez jasného usmernenia a boli do toho zapojení ľudia z mnohých diecéz. Preto možno predpokladať, že mnohé ďalšie prípady boli riešené iným spôsobom alebo dokonca neboli vôbec riešené.
Aby sa riešenie konkrétneho prípadu týkajúceho sa udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu už viac neodkladalo, dikastérium nedávno navrhlo Svätému Otcovi, aby sa príslušné rozlišovanie neuzatváralo vyhlásením de supernaturalitate, ale vyhlásením nihil obstat, ktoré by biskupovi umožnilo mať z tohto duchovného fenoménu pastoračný osoh. K tomuto vyhláseniu by sa dospelo po posúdení rôznych duchovných a pastoračných plodov, pri súčasnej absencii nejakých väčších problematických bodov tejto udalosti. Svätý Otec považoval tento návrh za „správne riešenie“.
Nové aspekty
Uvedené skutočnosti nás viedli k tomu, aby sme v nových normách navrhli odlišný, ale aj bohatší postup ako v minulosti, so šiestimi možnými obozretnými závermi, ktoré by mohli usmerňovať pastoračnú činnosť súvisiacu s udalosťami domnelého nadprirodzeného pôvodu (porov. I, č. 17 – 22). Návrh týchto šiestich konečných stanovísk umožňuje dikastériu a biskupom náležite riešiť problém navzájom veľmi odlišných prípadov, o ktorých vedia.
Tieto možné závery zvyčajne nezahŕňajú vyhlásenie o nadprirodzenosti rozlišovaného fenoménu, t. j. možnosť s morálnou istotou potvrdiť, že pochádza z rozhodnutia Boha, ktorý ho priamo chcel. Namiesto toho udelenie nihil obstat jednoducho značí, ako to už vysvetlil Benedikt XVI. že v súvislosti s týmto fenoménom sú veriaci „oprávnení obozretne uznať jeho pravosť“. Keďže nejde o vyhlásenie ohľadom nadprirodzenosti daných skutočností, ešte jasnejšie z toho vyplýva, že ide len o pomoc, „na ktorú sa neviaže povinnosť využívať ju“5, ako povedal aj Benedikt XVI. Na druhej strane tento zásah ponecháva prirodzene otvorenú možnosť, že po pozornom sledovaní vývoja náboženskej úcty, môže v budúcnosti vzniknúť potreba iného zásahu.
Treba tiež poznamenať, že dospieť k vyhláseniu o „nadprirodzenosti“ si zo samotnej podstaty nielenže vyžaduje primeraný čas na analýzu, ale môže viesť k tomu, že sa dnes vynesie mienka o „nadprirodzenosti“ a po rokoch rozhodnutie o „nie nadprirodzenosti“ nejakého javu, ako sa to skutočne aj stalo. Stojí za to pripomenúť prípad domnelých zjavení z 50. rokov 20. storočia, keď biskup v roku 1956 vyniesol definitívne rozhodnutie o ich „nie nadprirodzenom“ pôvode. Pričom nasledujúci rok vtedajšie Sväté ofícium opatrenia tohto biskupa schválilo. Potom sa opäť usilovalo o schválenie ich uznania. No v roku 1974 tá istá Kongregácia pre náuku viery vyhlásila ohľadom tých istých domnelých zjavení constat de non supernaturalitate. Následne však v roku 1996 miestny biskup schválil ich uctievanie a ďalší biskup toho istého miesta v roku 2002 uznal „nadprirodzený pôvod“ zjavení, pričom sa úcta rozšírila do ďalších krajín. Nakoniec na žiadosť vtedajšej Kongregácie pre náuku viery v roku 2020 nový biskup zopakoval „negatívne rozhodnutie“, ktoré predtým vydala táto kongregácia, a nariadil, že akékoľvek verejné šírenie údajných javov a zjavení musí byť zastavené. Trvalo teda približne sedemdesiat dlhých rokov, kým sa celá záležitosť uzavrela.
Dnes sme dospeli k presvedčeniu, že týmto komplikovaným situáciám, ktoré vyvolávajú u veriacich zmätok, sa treba rozhodne vyhnúť, a to vďaka predpokladanému rýchlejšiemu a jednoznačnejšiemu zásahu tohto dikastéria a tiež nerozlišovaniu o „nadprirodzenosti“, ktoré je spojené s veľkými očakávaniami, obavami a dokonca aj tlakmi. Vyhlásenie o „nadprirodzenosti“ sa spravidla nahradí buď vyhlásením nihil obstat, ktoré povoľuje pozitívnu pastoračnú činnosť, alebo iným vyhlásením, vhodným pre danú situáciu.
Postupy, ktoré predpokladajú nové normy s návrhom šiestich možných obozretných rozhodnutí, umožňujú dospieť k záveru v primeranejšom čase, čo pomôže biskupovi riešiť situáciu týkajúcu sa udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu skôr, ako nadobudne veľmi problematické rozmery, bez nutnosti cirkevného rozlíšenia.
Zostáva však možnosť, že Svätý Otec môže zasiahnuť tak, že úplne výnimočne povolí začať procedúru ohľadom prípadného vyhlásenia nadprirodzeného pôvodu udalosti: ide vlastne o výnimku, ktorá sa v posledných storočiach vyskytla len vo veľmi málo prípadoch.
Na druhej strane, ako je ustanovené v nových normách, možnosť vyhlásenia o „nie nadprirodzenosti“ zostáva iba v prípade, ak sa objavia objektívne znaky, ktoré jasne poukazujú na manipuláciu prítomnú v základe tohto fenoménu, napr. keď údajný vizionár potvrdí, že klamal, alebo keď dôkazy naznačujú, že krv z kríža patrí údajnému vizionárovi a pod.
Rozpoznanie pôsobenia Ducha
Väčšina svätýň, ktoré sú dnes privilegovanými miestami ľudovej zbožnosti Božieho ľudu, nikdy v priebehu praktizovania nábožného uctievania, nemala k dispozícii vyhlásenie o nadprirodzenosti skutočností, ktoré boli dôvodom tejto zbožnosti. Sensus fidelium intuitívne vycítil, že tam pôsobí Duch Svätý, a neobjavili sa žiadne väčšie problematické skutočnosti, ktoré by si vyžadovali zásah pastierov.
V mnohých prípadoch bola prítomnosť biskupa a kňazov v určitých momentoch, ako napríklad počas pútí alebo slávení svätých omší, nepriamym spôsobom potvrdenia toho, že neexistujú nijaké vážne námietky a že táto duchovná skúsenosť má pozitívny vplyv na život veriacich.
Každopádne nihil obstat umožňuje pastierom konať bez pochybností a váhania a pri prijímaní darov Ducha Svätého, ktoré sa môžu uprostred týchto udalostí objaviť, stáť po boku Božieho ľudu. Výraz „uprostred“, použitý v nových normách, pomáha pochopiť, že aj keď sa nevydá vyhlásenie o nadprirodzenosti samotnej udalosti, predsa len sú jasne rozpoznané znaky nadprirodzeného pôsobenia Ducha Svätého v kontexte toho, čo sa deje.
V iných prípadoch je spolu s týmto uznaním potrebné aj určité objasnenie alebo očistenie. Môže sa totiž stať, že pravé pôsobenie Ducha Svätého v konkrétnej situácii, ktoré možno právom uznať, sa objaví zmiešané s čisto ľudskými prvkami, ako sú osobné túžby, spomienky, niekedy až obsesívne predstavy, alebo sa pridá „nejaký omyl prirodzenej povahy, ktorý nie je spôsobený zlým úmyslom, ale len subjektívnym vnímaním daného javu“ (II, čl. 15. 2°). Okrem toho „nemožno len tak jednoducho postaviť vizionársku skúsenosť pred prísnu dilemu, že buď je vo všetkých bodoch správna, alebo musí byť ako celok považovaná za celkom ľudskú alebo diabolskú ilúziu“.6
Zapojenie sa a sprevádzanie zo strany dikastéria
Je dôležité pochopiť, že nové normy čierne na bielom stanovujú kompetencie tohto dikastéria. Na jednej strane stále platí, že rozlišovanie je úlohou diecézneho biskupa. Na druhej strane, keďže treba uznať, že dnes viac ako kedykoľvek predtým sa tieto fenomény týkajú mnohých ľudí patriacich do iných diecéz a rýchlo sa šíria v rôznych regiónoch a krajinách, nové normy stanovujú, že vždy treba konzultovať s dikastériom, ktoré musí zasiahnuť, aby dalo konečný súhlas tomu, čo biskup rozhodol, skôr než svoje rozhodnutie o udalosti domnelého nadprirodzeného pôvodu zverejní. Kým predtým dikastérium zasahovalo, no biskup bol požiadaný, aby ho ani nespomenul, dnes dáva dikastérium verejne najavo svoju účasť a sprevádza biskupa pri konečnom rozhodnutí. Pri zverejnení toho, čo bolo rozhodnuté, sa teda uvedie „po dohode s Dikastériom pre náuku viery“.
Aj nové normy, v súlade s tým, čo predpokladali už normy z roku 1978 (IV, 1 b), stanovujú, že v určitých prípadoch môže dikastérium zasiahnuť vo forme motu proprio (II, čl. 26). Keď po tom, ako sa dospelo k jasnému rozhodnutiu, nové normy uvádzajú, že „dikastérium si v každom prípade vyhradzuje právo opätovne zasiahnuť v závislosti od vývoja daného fenoménu“ (II, čl. 22, § 3), a žiadajú biskupa pre dobro veriacich „naďalej bdieť“ (II, čl. 24).
Boh je vždy prítomný v dejinách ľudstva a nikdy nám neprestáva posielať svoje dary milosti prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, aby sme deň čo deň obnovovali svoju vieru v Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Je úlohou pastierov Cirkvi, aby svojim veriacim neustále pripomínali túto láskyplnú prítomnosť Najsvätejšej Trojice uprostred nás, rovnako ako je ich úlohou, aby chránili veriacich pred akýmkoľvek klamstvom. Tieto nové normy nie sú ničím iným ako konkrétnym spôsobom, ako sa Dikastérium pre náuku viery dáva do služieb pastierov, v poslušnom načúvaní Ducha Svätého, ktorý pôsobí vo veriacom Božom ľude.
kard. Víctor Manuel Fernández
prefekt
Úvod
1. Ježiš Kristus je definitívne Božie slovo, „Prvý a Posledný“ (Zjv 1, 17). On je plnosťou a naplnením Božieho zjavenia: všetko, čo chcel Boh zjaviť, urobil prostredníctvom svojho Syna, Slova, ktoré sa stalo telom. „Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie“.7
2. V zjavenom Slove je všetko potrebné pre kresťanský život. Svätý Ján z Kríža uvádza, že keď nám Otec „dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho“8.
3. V čase Cirkvi Duch Svätý uvádza veriacich každého veku „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13), aby „sa chápanie Zjavenia čoraz viac prehlbovalo.“9 V skutočnosti je to Duch Svätý, kto nás čoraz viac uvádza do chápania Kristovho tajomstva, pretože „hoci tajomstiev a zázrakov objavených [...] v súčasnom stave života je veľa, predsa len väčšina z nich zostáva na vyrozprávanie a pochopenie, a preto je stále čo v Kristovi hlbšie poznávať. On je totiž ako baňa plná nesmierne cenných zdrojov, ktorej dno človek nenájde, nech sa dostane akokoľvek hlboko; v každej dutine sa totiž objavujú nové zdroje bohatstva“.10
4. Ak na jednej strane všetko, čo Boh chcel zjaviť, zjavil prostredníctvom svojho Syna a každému pokrstenému sú v Kristovej Cirkvi k dispozícii bežné prostriedky svätosti, na druhej strane môže Duch Svätý niektorým ľuďom udeliť celkom osobitné skúsenosti viery, ktorých cieľom „nie je ,zlepšovať‘ či ,dopĺňať‘ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období.“11
5. Povolanie k svätosti sa totiž týka všetkých pokrstených: sýti sa životom modlitby a účasťou na sviatostnom živote a vyjadruje sa životom preniknutým láskou k Bohu a blížnemu.12 Božiu lásku, ktorá sa naplno prejavila v Kristovi (porov. Jn 3, 16) a „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5), prijímame v Cirkvi. Tí, ktorí sa poslušne nechajú viesť Duchom Svätým, zažívajú prítomnosť a pôsobenie Najsvätejšej Trojice, a to ich vedie, ako učí pápež František, k mystickému životu, ktorý sa, hoci „bez akýchkoľvek náboženských fenoménov, ponúka všetkým veriacim ako každodenná skúsenosť lásky“.13
6. Niekedy sa však vyskytujú také javy (napr. domnelé zjavenia, vízie, vnútorné alebo vonkajšie hlasy, spisy alebo posolstvá, javy spojené s náboženskými obrazmi, psychofyzické a iné fenomény), ktoré akoby prekračovali hranice každodennej skúsenosti a ukazujú sa ako javy s domnelým nadprirodzeným pôvodom. Vyjadrovať sa o takýchto udalostiach s adekvátnou presnosťou môže presahovať možnosti ľudského jazyka (porov. 2 Kor 12, 2 – 4). S príchodom moderných komunikačných prostriedkov môžu takéto fenomény upútať pozornosť mnohých veriacich alebo vzbudiť ich bezradnosť. A správy o nich sa môžu veľmi rýchlo rozšíriť, preto sú pastieri Cirkvi povolaní sa takýmito udalosťami starostlivo zaoberať, t. j. posúdiť ich plody, očistiť ich od negatívnych prvkov alebo varovať veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré z nich vyplývajú (porov. 1 Jn 4, 1).
7. S rozvojom dnešných komunikačných prostriedkov a navyše s nárastom rôznych pútí dosahujú tieto fenomény národné, ba dokonca celosvetové rozmery, takže rozhodnutie týkajúce sa jednej diecézy má dôsledky aj v ďalších.
8. Keď sa popri zvláštnych duchovných zážitkoch objavia aj fyzické a psychické javy, ktoré sa nedajú hneď vysvetliť len pomocou rozumu, je povinnosťou Cirkvi, aby tieto javy dôkladne preskúmala a rozlišovala.
9. Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate pripomína, že jediný spôsob, ako zistiť, či niečo pochádza od Ducha Svätého, je rozlišovanie, o ktoré treba prosiť a ktoré treba pestovať v modlitbe.14 Je to Boží dar, ktorý pomáha pastierom Cirkvi uskutočňovať to, čo hovorí svätý Pavol: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 21). S cieľom pomôcť diecéznym biskupom a biskupským konferenciám pri rozlišovaní javov domnelého nadprirodzeného pôvodu Dikastérium pre náuku viery promulgovalo nasledujúce Normy pre postup pri rozlišovaní predpokladaných nadprirodzených javov.
I. Všeobecné usmernenia
A. Povaha rozlišovania
10. Podľa nasledujúcich noriem môže Cirkev vykonávať povinnosť rozlišovania: (a) či je možné v javoch domnelého nadprirodzeného pôvodu rozpoznať prítomnosť znakov Božieho pôsobenia; b) či v prípadných spisoch alebo posolstvách osôb, ktorých sa tieto javy týkajú, nie je nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom; c) či je legitímne oceňovať ich duchovné plody, alebo či je potrebné očistiť ich od problematických prvkov, prípadne varovať veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré z nich vyplývajú; d) či je vhodné, aby ich príslušná cirkevná autorita zhodnotila v súvislosti s pastoračnou starostlivosťou.
11. Hoci nasledujúce ustanovenia predpokladajú možnosť rozlíšenia v zmysle bodu 10., treba jasne povedať, že od cirkevnej autority nemožno očakávať pozitívne uznanie božského pôvodu domnelých nadprirodzených javov.
12. V prípade, že dikastérium udelí nihil obstat (porov. ďalej bod 17.), sa takéto javy nestávajú predmetom viery – to znamená, že veriaci nie sú povinní s vierou ich prijať –, ale podobne ako v prípade chariziem uznaných Cirkvou „predstavujú spôsoby, ako prehĺbiť poznanie Krista a veľkorysejšie sa mu odovzdať a zároveň sa čoraz viac zakoreniť v spoločenstve s celým kresťanským ľudom“.15
13. Koniec-koncov, aj keď sa nihil obstat udeľuje v prípade kanonizačných procesov, neznamená to vyhlásenie pravosti prípadných nadprirodzených javov prítomných v živote danej osoby, ako na to upozornil napríklad dekrét o kanonizácii svätej Gemmy Galgani: „[Pius XI.] feliciter elegit ut super heroicis virtutibus huius innocentis aeque ac poenitentis puellae suam mentem panderet, nullo tamen per praesens decretum (quod quidem numquam fieri solet) prolato iudicio de praeternaturalibus Servae Dei charismatibus“.16
14. Zároveň treba poznamenať, že niektoré javy, ktoré by mohli mať nadprirodzený pôvod, sa niekedy ukazujú byť spojené so zmätenými ľudskými skúsenosťami, teologicky nepresnými vyjadreniami alebo s nie celkom legitímnymi záujmami.
15. Rozlišovanie domnelých nadprirodzených javov vykonáva od začiatku diecézny biskup, prípadne iná cirkevná autorita uvedená v nasledujúcich článkoch 4. až 6., v dialógu s dikastériom. V každom prípade, keďže nikdy nemôže chýbať osobitná pozornosť zameraná na spoločné dobro celého Božieho ľudu, „dikastérium si vyhradzuje [...] možnosť posúdiť morálne a doktrinálne prvky tejto duchovnej skúsenosti a jej využitie“.17 Netreba zabúdať na to, že niekedy sa rozlišovanie môže týkať aj deliktov, manipulácie s osobami, poškodenia jednoty Cirkvi, neprimeraného finančného zisku, závažných doktrinálnych omylov atď., ktoré by mohli vyvolať pohoršenie a oslabiť dôveryhodnosť Cirkvi.
B. Závery
16. Rozlišovanie domnelých nadprirodzených javov môže viesť k záverom, ktoré sa zvyčajne vyjadria jedným z nižšie uvedených termínov.
17. Nihil obstat (nič neprekáža) – Hoci sa nevyjadruje nijaká istota ohľadom nadprirodzeného pôvodu daného fenoménu, uznávajú sa mnohé znaky pôsobenia Ducha Svätého „uprostred“18 danej duchovnej skúsenosti a nezistili sa, aspoň do daného okamihu, nijaké jeho zvlášť problematické alebo rizikové aspekty. Z tohto dôvodu sa diecézny biskup povzbudzuje k tomu, aby uznal pastoračnú hodnotu a podporil šírenie tejto duchovnej ponuky, a to aj prostredníctvom prípadných pútí na dané sväté miesto.
18. Prae oculis habeatur (treba sledovať) – Hoci sa uznávajú dôležité pozitívne znaky, existujú aj isté zmätočné prvky alebo možné riziká, ktoré si vyžadujú starostlivé rozlišovanie a dialóg s príjemcami danej duchovnej skúsenosti zo strany diecézneho biskupa. Ak ide o spisy alebo posolstvá, môže byť potrebné ich doktrinálne objasnenie.
19. Curatur (treba ošetriť) – Boli zaznamenané viaceré alebo význačné problematické prvky, no zároveň sa tento fenomén a s ním spojené duchovné plody, ktoré možno overiť, už veľmi rozšírili. Preto sa neodporúča zakázať ho, čo by mohlo znepokojiť Boží ľud. V každom prípade je diecézny biskup vyzvaný, aby tento jav nepodporoval, ale hľadal alternatívne prejavy zbožnosti a prípadne preorientoval jeho duchovný a pastoračný profil.
20. Sub mandato (zverené na riešenie inej autorite) – Boli zaznamenané problematické prvky, ktoré sa netýkajú samotného fenoménu, bohatého na pozitívne prvky, ale osoby, rodiny alebo skupiny ľudí, ktorí ho zneužívajú. Duchovná skúsenosť sa zneužíva na osobitý a neprimeraný finančný prospech, páchajú sa nemorálne činy alebo vykonáva pastoračná činnosť paralelná s tou, ktorá už prebieha na danom cirkevnom území, bez toho, aby sa rešpektovali pokyny diecézneho biskupa. V tomto prípade je pastoračné vedenie konkrétneho miesta, kde sa jav vyskytuje, zverené buď diecéznemu biskupovi, alebo inej osobe delegovanej Svätou stolicou, ktorá sa v prípade, že nemôže zasiahnuť priamo, pokúsi dosiahnuť rozumnú dohodu.
21. Prohibetur et obstruatur (treba zakázať a brániť šíreniu) – Hoci existujú oprávnené požiadavky a niektoré pozitívne prvky, problematické aspekty a riziká sa javia ako veľmi závažné. Preto, aby sa predišlo ďalšiemu zmätku alebo dokonca škandálu, ktorý by mohol podlomiť vieru jednoduchého ľudu, dikastérium požiada diecézneho biskupa, aby verejne vyhlásil, že nie je dovolené pridŕžať sa tohto javu, a aby zároveň ponúkol katechézu, ktorá môže pomôcť pochopiť dôvody tohto rozhodnutia a presmerovať oprávnené duchovné požiadavky tejto časti Božieho ľudu.
22. Declaratio de non supernaturalitate (vyhlásenie o neprítomnosti nadprirodzenej povahy) – V tomto prípade je diecézny biskup poverený dikastériom vyhlásiť, že daný jav bol posúdený ako „nie nadprirodzený“. Toto rozhodnutie sa musí zakladať na konkrétnych a overených faktoch a dôkazoch. Napríklad, keď domnelý vizionár tvrdí, že klamal, alebo keď dôveryhodní svedkovia poskytnú informácie, ktoré pri posudzovaní umožňujú odhaliť falšovanie, chybný úmysel alebo chorobný výmysel.
23. Vo svetle uvedeného sa pripomína, že ani diecézny biskup, ani biskupské konferencie, ani dikastérium spravidla nevyhlasujú, že určité javy sú nadprirodzeného pôvodu, a to ani vtedy, keď sa im udelí nihil obstat (porov. b. 11.). Ostáva však v platnosti, že Svätý Otec môže povoliť začať v tejto súvislosti špeciálny proces.
II. Postupy, ktoré treba dodržiavať
A. Základné normy
Čl. 1 – Diecéznemu biskupovi prináleží v dialógu s národnou biskupskou konferenciou preskúmať prípady domnelých nadprirodzených udalostí, ktoré sa vyskytli na jeho území, a sformulovať o nich konečnú mienku, ktorú predloží na schválenie dikastériu, vrátane prípadnej podpory uctievania alebo pobožnosti, ktoré sú s tým spojené.
Čl. 2 – Po preskúmaní predmetných udalostí je povinnosťou diecézneho biskupa výsledky vyšetrovania – vykonaného podľa nižšie uvedených noriem – spolu s jeho vlastným votum predložiť Dikastériu pre náuku viery a následne konať podľa pokynov dikastéria. V každom prípade je povinnosťou dikastéria, aby posúdilo spôsob postupu diecézneho biskupa a schválilo alebo neschválilo ním navrhované rozhodnutie, týkajúce sa konkrétneho prípadu.
Čl. 3 § 1 – Diecézny biskup sa má zdržať akéhokoľvek verejného vyhlásenia o pravosti alebo nadprirodzenosti predmetných javov a akejkoľvek účasti na nich; nesmie však poľaviť v bdelosti, aby v prípade potreby rýchlo a obozretne zasiahol podľa postupu uvedeného v nasledujúcich normách.
§ 2 – Ak sa v súvislosti s domnelou nadprirodzenou udalosťou objavia formy zbožnosti, aj keď nejde o skutočné uctievanie vo vlastnom zmysle, diecézny biskup má vážnu povinnosť, začať čo najskôr dôkladné kánonické šetrenie, aby chránil vieru a zabránil zneužitiu.
§ 3 – Diecézny biskup má zvlášť dbať o zamedzenie mätúcich náboženských prejavov alebo šírenie akéhokoľvek materiálu týkajúceho sa domnelého nadprirodzeného javu (napríklad: plaču posvätných obrazov, poteniu, krvácaniu, premene posvätených hostií a pod.) aj prostriedkami, ktoré má k dispozícii, aby sa nepodporovala senzáciechtivá atmosféra (porov. čl. 11 § 1).
Čl. 4 – Ak by išlo, či už vzhľadom na bydlisko osôb, ktorých sa tento jav týka, alebo vzhľadom na miesto šírenia rôznych foriem úcty alebo ľudovej zbožnosti, o kompetenciu viac ako jedného diecézneho biskupa, môžu diecézni biskupi po porade s Dikastériom pre náuku viery zriadiť interdiecéznu komisiu, ktorej bude predsedať jeden z diecéznych biskupov a ktorá zabezpečí vyšetrovanie podľa nasledujúcich článkov. Na tento účel môžu využiť aj pomoc príslušných úradov biskupskej konferencie.
Čl. 5 – V prípade, že sa domnelé nadprirodzené skutočnosti týkajú kompetencie diecéznych biskupov patriacich do tej istej cirkevnej provincie, môže metropolita, po porade s biskupskou konferenciou a Dikastériom pre náuku viery, z poverenia dikastéria prevziať úlohu zriadiť komisiu uvedenú v čl. 4. a predsedať jej.
Čl. 6 § 1 – Na miestach, kde je zriadená cirkevná oblasť, o ktorej sa hovorí v kán. 433 – 434 CIC, a domnelé nadprirodzené skutočnosti sa týkajú tohto územia, predsedajúci biskup požiada Dikastérium pre náuku viery o osobitné poverenie konať.
§ 2 – V tomto prípade sa bude postupovať analogicky tomu, čo upravuje čl. 5., pričom sa budú dodržiavať pokyny toho istého dikastéria.
B. Procesné normy
Fáza predbežného vyšetrovania
Čl. 7 § 1 – Vždy, keď má diecézny biskup aspoň hodnoverné správy o skutočnostiach domnelého nadprirodzeného pôvodu súvisiacich s katolíckou vierou, ktoré sa vyskytli na území v jeho kompetencii, má sa obozretne informovať osobne alebo prostredníctvom delegáta o dotyčných udalostiach a okolnostiach a má sa postarať o včasné zhromaždenie všetkých informácií užitočných pre prvotné posúdenie.
§ 2 – Ak sú tieto fenomény ľahko zvládnuteľné v kruhu osôb, ktorých sa bezprostredne týkajú, a nevníma sa žiadne nebezpečenstvo pre spoločenstvo, po porade s dikastériom sa nemajú prijímať nijaké ďalšie opatrenia, hoci povinnosť dohľadu trvá.
§ 3 – V prípade, že ide o osoby závislé od viacerých diecéznych biskupov, treba vypočuť názory týchto biskupov. Ak takýto jav vznikne na jednom mieste a na iných miestach sa ďalej vyvíja, môže sa na rôznych miestach hodnotiť odlišne. V takom prípade má každý diecézny biskup po predošlej konzultácii s dikastériom vždy právomoc rozhodnúť o tom, čo považuje na svojom území za pastoračne vhodné.
§ 4 – Ak sa domnelý nadprirodzený jav týka predmetov rôzneho druhu, diecézny biskup osobne alebo prostredníctvom delegáta môže nariadiť, aby boli až do objasnenia prípadu umiestnené na bezpečnom a chránenom mieste. V prípade domnelého eucharistického zázraku sa musia konsekrované spôsoby uchovávať na vyhradenom mieste a vhodným spôsobom.
§ 5 – Ak sa zhromaždené informácie zdajú byť dostatočné, diecézny biskup rozhodne, či sa má začať fáza posudzovania tohto javu, aby mohol predložiť dikastériu vo svojom votum konečné rozhodnutie vo vyššom záujme viery Cirkvi a s cieľom chrániť a podporovať duchovné dobro veriacich.
Čl. 8 § 1 – Diecézny biskup19 zriaďuje vyšetrovaciu komisiu, ktorej členmi sú aspoň jeden teológ, cirkevný právnik a odborník vybraný na základe povahy daného fenoménu,20 ktorej cieľom nie je len dospieť k stanovisku o pravdivosti faktov, ale dôkladne preskúmať každý aspekt udalosti, aby diecéznemu biskupovi poskytla všetky užitočné informácie pre posúdenie tohto javu.
§ 2 – Členovia vyšetrovacej komisie musia mať bezúhonnú povesť, pevnú vieru, zdravé učenie, osvedčenú rozvážnosť a nesmú byť priamo ani nepriamo spojení s osobami alebo faktami, ktoré sa posudzujú.
§ 3 – Diecézny biskup sám menuje delegáta, vybraného spomedzi členov komisie alebo z externého prostredia, ktorý má úlohu koordinovať, pripravovať zasadnutia a predsedať im.
§ 4 – Diecézny biskup alebo jeho delegát vymenuje aj notára, ktorý má úlohu zúčastňovať sa na zasadnutiach a zaznamenávať vypočutia a všetky ostatné úkony komisie. Povinnosťou notára je zabezpečiť, aby zápisnice boli riadne podpísané a aby všetky spisy, ktoré sú predmetom predbežného vyšetrovania, boli zhromaždené a riadne uložené v archíve kúrie. Notár tiež zabezpečuje zvolávanie zasadnutí a prípravu dokumentácie.
§ 5 – Všetci členovia komisie sú prísahou viazaní zachovávať úradné tajomstvo.
Čl. 9 § 1 – Vypočutia sa majú konať analogicky s tým, čo predpisujú všeobecné normy (porov. kán. 1558 – 1571 CIC; kán. 1239 – 1252 CCEO), a majú sa viesť na základe otázok formulovaných delegátom po príslušnej diskusii s ostatnými členmi komisie.
§ 2 – Prísažné svedectvo osôb, ktorých sa domnelé nadprirodzené skutočnosti týkajú, sa má podať v prítomnosti celej komisie alebo aspoň niektorých jej členov. Ak sú skutočnosti prípadu založené na výpovediach očitých svedkov, svedkovia by mali byť vypočutí čo najskôr, aby sa využila časová blízkosť udalosti.
§ 3 – Spovedníci dotknutých osôb, ktoré tvrdia, že boli protagonistami skutočností nadprirodzeného pôvodu, nemôžu vypovedať o ničom z toho, čo sa dozvedeli prostredníctvom sviatostnej spovede.21
§ 4 – Duchovní vodcovia dotknutých osôb, ktoré tvrdia, že boli protagonistami skutočností nadprirodzeného pôvodu, nemôžu svedčiť o veciach, ktoré sa dozvedeli prostredníctvom duchovného vedenia, ak im zúčastnené osoby nedajú na výpoveď písomné splnomocnenie.
Čl. 10 – Ak sa do vyšetrovacieho materiálu zahrnú písomné texty alebo iné prvky (video, audio, fotografie), ktoré boli zverejnené prostredníctvom médií a ktorých autorom je osoba zapojená do domnelého nadprirodzeného fenoménu, takýto materiál sa podrobí dôkladnému skúmaniu znalcami (porov. čl. 3 § 3) a jeho výsledky notár zahrnie do vyšetrovacej dokumentácie.
Čl. 11 § 1 – Ak sú súčasťou mimoriadnych udalostí uvedených v čl. 7 § 1 predmety rôzneho druhu (porov. čl. 3 § 3), komisia vykoná dôkladné preskúmanie týchto predmetov prostredníctvom znalcov, ktorí sú členmi komisie, alebo iných znalcov určených pre daný prípad, s cieľom dospieť k posúdeniu z hľadiska vedeckého, doktrinálneho a kánonického, čo uľahčí následné zhodnoteniu.
§ 2 – Ak si akékoľvek nálezy organickej povahy súvisiace s mimoriadnou udalosťou vyžadujú špeciálne laboratórne alebo iné technicko-vedecké preskúmanie, komisia poverí vyšetrovaním odborníkov, ktorí sú skutočnými znalcami v oblasti zodpovedajúcej povahe vyšetrovania.
§ 3 – Ak sa jav týka Pánovho Tela a Krvi vo sviatostných spôsoboch chleba a vína, treba venovať osobitnú pozornosť tomu, aby ich prípadná analýza neviedla k tomu, že sa nezachová dostatočná úcta voči Najsvätejšej sviatosti, ktorej treba zaručiť úctu, aká jej patrí.
§ 4 – Ak by údajné nezvyčajné udalosti spôsobili problémy v súvislosti s verejným poriadkom, diecézny biskup spolupracuje s príslušným civilným orgánom.
Čl. 12 – Ak by domnelé nadprirodzené udalosti pokračovali aj v priebehu vyšetrovania a situácia by si vyžadovala obozretné opatrenia, diecézny biskup nemá váhať a má prijať tie opatrenia v duchu dobrej správy, ktoré sú potrebné na to, aby sa zabránilo nekontrolovaným alebo pochybným prejavom zbožnosti či vytvoreniu úcty založenej na zatiaľ nedefinovaných prvkoch.
Fáza hodnotenia
Čl. 13 – Diecézny biskup, aj s pomocou členov komisie, ktorú zriadil, dôkladne zhodnotí zhromaždený materiál podľa vyššie uvedených hlavných kritérií rozlišovania (porov. body 10 – 23) a nasledujúcich pozitívnych i negatívnych kritérií, ktoré možno uplatniť aj kumulatívne.
Čl. 14 – Spomedzi pozitívnych kritérií sa nesmú pri posudzovaní zanedbať tieto:
1° Dôveryhodnosť a dobrá povesť osôb, ktoré tvrdia, že sú príjemcami nadprirodzených udalostí alebo že sú priamo zapojené do takýchto udalostí, a tiež vypočutých svedkov. Osobitne treba brať do úvahy psychickú vyrovnanosť, čestnosť a bezúhonnosť v morálnom živote, úprimnosť, pokoru a poslušnosť voči cirkevnej autorite, ochotu spolupracovať s ňou a podporovať ducha autentického cirkevného spoločenstva.
2° Súlad daného fenoménu a akéhokoľvek posolstva s ním spojeného s cirkevným učením.
3° Nepredvídateľnosť javu, z ktorej jasne vyplýva, že nevznikol z iniciatívy zúčastnených osôb.
4° Ovocie kresťanského života, medzi ktoré patrí prítomnosť ducha modlitby, obrátenia, povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu, svedectvá lásky, ako aj zdravá zbožnosť a hojné a trvalé duchovné plody. Treba brať do úvahy prínos týchto plodov k rastu cirkevného spoločenstva.
Čl. 15 – Spomedzi negatívnych kritérií treba starostlivo preveriť nasledujúce:
1° Možnú prítomnosť zjavného omylu týkajúceho sa danej skutočnosti.
2° Možné doktrinálne chyby. V tejto súvislosti treba brať do úvahy možnosť, že osoba, ktorá tvrdí, že je príjemcom udalostí nadprirodzeného pôvodu, pridala – hoci aj nevedome – k súkromnému zjaveniu čisto ľudské prvky alebo nejaký omyl prirodzenej povahy, ktorý nie je spôsobený zlým úmyslom, ale len subjektívnym vnímaním daného javu.
3° Sektárskeho ducha, ktorý vedie k narušeniu súdržnosti Cirkvi.
4° Zjavnú snahu o zisk, moc, slávu, spoločenské uznanie, osobný záujem úzko spojený s danou skutočnosťou.
5° Závažné nemorálne činy, ktorých sa dopustila dotknutá osoba alebo jej prívrženci v čase udalosti alebo pri jej príležitosti.
6° Psychické zmeny alebo psychopatické sklony danej osoby, ktoré mohli mať vplyv na domnelú nadprirodzenú skutočnosť; psychóza, kolektívna hystéria či iné prvky, ktoré
možno vysledovať v patologickom kontexte.
Čl. 16 – Využívanie domnelých nadprirodzených zážitkov alebo uznaných mystických prvkov ako prostriedku alebo zámienky na ovládanie ľudí alebo na páchanie zneužívania sa má považovať za obzvlášť morálne závažné.
Čl. 17 – V prípade domnelých nadprirodzených javov uvedených v čl. 7 § 1 sa musia výsledky predbežného vyšetrovania posúdiť zvlášť starostlivo, pričom treba brať ohľad tak na zainteresované osoby, ako aj na prípadné vedecko-technické skúmanie týkajúce sa domnelého nadprirodzeného javu.
Záverečná fáza
Čl. 18 – Diecézny biskup s pomocou delegáta vypracuje po skončení predbežného vyšetrovania a dôkladnom preskúmaní udalostí a zhromaždených informácií22 – tiež s prihliadnutím na vplyv, ktorý mali domnelé skutočnosti na zverený Boží ľud, s osobitným zreteľom na užitočnosť duchovných plodov novej zbožnosti, ktorá sa eventuálne objavila – správu o domnelom nadprirodzenom jave. S prihliadnutím na všetky, pozitívne aj negatívne, skutočnosti prípadu vypracuje vlastné votum ohľadom danej veci a navrhne dikastériu konečné rozhodnutie, zvyčajne v súlade s jednou z nasledujúcich formúl23:
1° Nihil obstat (nič neprekáža)
2° Prae oculis habeatur (treba sledovať)
3° Curatur (treba ošetriť)
4° Sub mandato (zverené na riešenie inej autorite)
5° Prohibetur et obstruatur (treba zakázať a brániť šíreniu)
6° Declaratio de non supernaturalitate (vyhlásenie o neprítomnosti nadprirodzenej povahy)
Čl. 19 – Po skončení vyšetrovania sa všetky spisy týkajúce sa skúmaného prípadu odovzdajú Dikastériu pre náuku viery na konečné schválenie.
Čl. 20 – Dikastérium potom pristúpi k preskúmaniu úkonov týkajúcich sa prípadu, pričom posúdi morálne a doktrinálne prvky tejto skúsenosti a úžitok, ktorý z nej vyplynul, ako aj votum diecézneho biskupa. Dikastérium si môže od diecézneho biskupa vyžiadať ďalšie informácie alebo požiadať o ďalšie stanoviská, prípadne v krajnom prípade pristúpiť k novému preskúmaniu prípadu, odlišnému od toho, ktoré vykonal diecézny biskup. Na základe vykonaného skúmania dospeje k potvrdeniu alebo zamietnutiu rozhodnutia navrhnutého diecéznym biskupom.
Čl. 21 § 1 –Ak dikastérium neurčí inak, diecézny biskup po prijatí odpovede dikastéria a po dohode s ním jasne oznámi Božiemu ľudu rozhodnutie o predmetných skutočnostiach.
§ 2 – Diecézny biskup sa postará o to, aby o rozhodnutí schválenom dikastériom informoval národnú biskupskú konferenciu.
Čl. 22 § 1 – V prípade udelenia nihil obstat (porov. čl. 18, 1°) diecézny biskup venuje maximálnu pozornosť správnemu zhodnoteniu plodov skúmaného javu a naďalej ich bude s rozvážnou starostlivosťou sledovať. V takomto prípade diecézny biskup dekrétom jasne určí povahu oprávnenia a hranice povolenej úcty, pričom spresní, že veriaci „sú oprávnení rozvážne ho prijať“24.
§ 2 – Diecézny biskup má tiež dbať o to, aby veriaci nepovažovali nijaké z týchto rozhodnutí za schválenie nadprirodzenej povahy daného javu.
§ 3 – Dikastérium si v každom prípade vyhradzuje právo opätovne zasiahnuť v závislosti od vývoja tohto fenoménu.
Čl. 23 § 1 – Keď sa prijme preventívne (porov. čl. 18, 2° – 4°) alebo negatívne rozhodnutie (porov. čl. 18, 5° – 6°), musí ho diecézny biskup po schválení dikastériom oficiálne zverejniť. Okrem toho musí byť vypracované jasným a všetkým zrozumiteľným jazykom, a s ohľadom na podporu rozvoja zdravej duchovnosti poskytovať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia a jeho doktrinálnymi základmi v katolíckej viere.
§ 2 – Pri oznamovaní negatívneho rozhodnutia môže diecézny biskup vynechať informácie, ktoré by mohli dotknutým osobám spôsobiť neodôvodnenú ujmu.
§ 3 – Legitímni pastieri majú podľa kán. 823 CIC (porov. kán. 652 § 2; 654 CCEO) bdieť nad prípadným ďalším rozširovaním spisov alebo správ, karhať ich zneužívanie a všetko, čo škodí pravej viere a dobrým mravom alebo je akokoľvek nebezpečné pre dobro duší. Na tento účel možno využiť riadne prostriedky, vrátane trestných príkazov (porov. kán. 1319 CIC; kán. 1406 CCEO).
§ 4. – Využitie prostriedkov, o ktorých sa hovorí vyššie v § 3, je vhodné v prípadoch, keď sa odsúdeniahodné správanie týka predmetov alebo miest spojených s domnelými nadprirodzenými javmi.
Čl. 24 – Bez ohľadu na to, aké rozhodnutie sa schváli, diecézny biskup má povinnosť osobne alebo prostredníctvom delegáta naďalej bdieť nad daným fenoménom a osobami, ktorých sa týka, vykonávaním riadnej moci v tejto špecifickej záležitosti.
Čl. 25 – V prípade, že domnelé nadprirodzené javy možno s istotou pripísať úmyselnému pokusu o mystifikáciu a podvod s rozličným cieľom (napr. zisk alebo iné osobné záujmy), diecézny biskup, zvažujúc prípad od prípadu, využije platné kánonické trestné právo.
Čl. 26 – Dikastérium pre náuku viery má právomoc zasiahnuť vo forme motu proprio, a to kedykoľvek a v akomkoľvek stave procesu rozlišovania ohľadom domnelých nadprirodzených javov.
Čl. 27 – Tieto normy v plnom rozsahu nahrádzajú predchádzajúce normy z 25. februára 1978.
Najvyšší veľkňaz František na audiencii udelenej dolupodpísanému prefektovi spolu so sekretárom doktrinálnej sekcie Dikastéria pre náuku viery 4. mája 2024 schválil tieto normy, prerokované na riadnom zasadnutí tohto dikastéria 17. apríla 2024, a nariadil ich zverejnenie, pričom stanovil, že nadobúdajú platnosť 19. mája 2024, na slávnosť Zoslania Ducha Svätého.
Dané v Ríme, v sídle Dikastéria pre náuku viery, 17. mája 2024.
Víctor Manuel Card. Fernández
prefekt
Mons. Armando Matteo
sekretár
pre doktrinálnu sekciu
Na audiencii, 4. mája 2024
František
______
1 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Notte oscura (Tmavá noc) II, 17, 6, in Id., Opere, Postulazione Generale dei Carmelitani Scalzi, Rím 19987, s. 458.
2 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Cantico spirituale (Duchovný spev) B, prol. 1, in op. cit. s. 490.
3 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Notte oscura II, 17, 8, in op. cit., s. 459.
4 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Fiamma viva d’amore (Živý plameň lásky) B III, 47, in op. cit., s. 801.
5 BENEDIKT XVI.: posynod. apoštol. exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 14: AAS 102 (2010), s. 696.
6 RAHNER, K.: Vízie a proroctvá. Mystika a skúsenosť transcendencie. Vita e Pensiero, Miláno 19952, s. 95 – 96.
7 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dog. konštit. Dei Verbum (18. novembra 1965), 4: AAS 58 (1966), s. 819.
8 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Salita del monte Carmelo (Výstup na horu Karmel), 2, 22, 3 – 5, in Id., Opere, Postulazione Generale dei Carmelitani Scalzi, Rím 19987, s. 173 – 174; porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 65.
9 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dog. konštit. Dei Verbum (18. novembra 1965), 5: AAS 58 (1966), s. 819.
10 Sv. JÁN Z KRÍŽA: Cantico spirituale B, 37, 4, in op. cit. s. 703.
11 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 67. Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Fatimské posolstvo (26. júna 2000), Libreria Editrice Vaticana, Vatikán, 2000.
12 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dog. konštit. Lumen gentium (7. decembra 1965), č. 39 – 42: AAS 57 (1965), s. 44 – 49; FRANTIŠEK: apoštol. exhortácia Gaudete et exsultate (19. marca 2018), č. 10 – 18, 143: AAS 110 (2018), s. 1114 – 1116, 1150 – 1151; FRANTIŠEK: apoštol. list Totum amoris est (28. decembra 2022), In: L'Osservatore Romano, 28. decembra 2022, s. 8 – 10.
13 FRANTIŠEK: apoštol. exhortácia C'est la confiance (15. októbra 2023), č. 35: L'Osservatore Romano, 16. októbra 2023, s. 3.
14 Porov. FRANTIŠEK: apoštol. exhortácia Gaudete et exsultate (19. marca 2018), č. 166 a 173: AAS 110 (2018), s. 1157 a 1159 – 1160.
15 Sv. JÁN PAVOL II.: Posolstvo účastníkom Svetového kongresu cirkevných hnutí organizovaného Pápežskou radou pre laikov (27. mája 1998), 4: Insegnamenti di Giovanni Paolo II., XXI. 1.: 1998, Libreria Editrice Vaticana, Vatikán 2000, s. 1064. Porovnaj BENEDIKT XVI.: apoštol. exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 14: AAS 102 (2010), s. 696.
16 SACRA RITUUM CONGREGATIO: Decretum beatificationis et canonizationis Servae Dei Gemmae Galgani, virginis saecularis: AAS 24 (1932), s. 57. „[Pius XI.] sa s potešením rozhodol vyjadriť svoj postoj ohľadom hrdinských cností tohto nevinného a kajúceho mladého dievčaťa, avšak bez toho, aby prostredníctvom tohto dekrétu (čo sa samozrejme nikdy nerobí) vydal rozhodnutie ohľadom nadprirodzenosti chariziem Božej služobnice.“
17 DIKASTÉRIUM PRE NÁUKU VIERY: List biskupovi z Como ohľadom predpokladanej vizionárky (25. septembra 2023).
18 Výraz „uprostred“ neznamená „prostredníctvom“ alebo „skrze“, ale naznačuje, že v danom kontexte, ktorý nemusí mať nevyhnutne nadprirodzený pôvod, Duch Svätý koná dobré veci.
19 Alebo iná cirkevná autorita, ako sa uvádza v čl. 4 – 6.
20 Napr. lekár, najlepšie taký, ktorý sa špecializuje na určité príbuzné odbory, ako je psychiatria, hematológia a pod., alebo biológ, chemik a pod.
21 Porov. kán. 983 § 1; 1550 § 2, 2° CIC; kán. 733 § 1; 1231 § 1, 2° CCEO; KONGREGÁCIA PRE KAUZY SVÄTÝCH, inštrukcia Sanctorum Mater pre vedenie diecézneho alebo eparchiálneho vyšetrovania v kauzách svätých (17. mája 2007), čl. 101, 102: AAS 99 (2007), s. 494; APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA, Poznámka o význame vnútorného fóra a neporušiteľnosti sviatostnej pečate (29. júna 2019): AAS 111 (2019), s. 1215 1218.
22 Všetky svedecké dôkazy sa majú podrobne vyhodnotiť starostlivým uplatnením všetkých kritérií aj vo svetle kánonických noriem týkajúcich sa dôkaznej sily svedectiev (porov. ex analogia kán. 1572 CIC; kán. 1253 CCEO).
23 Porov. vyššie č. 17 – 22.
24 BENEDIKT XVI.: posynod. apoštol. exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 14: AAS 102 (2010), s. 696. V tom istom odseku sa uvádza: „Cirkevné schválenie súkromného zjavenia je teda podstatným ukazovateľom toho, že dotyčné posolstvo neobsahuje nič, čo by protirečilo viere a dobrým mravom; je dovolené zverejniť ho a veriaci ho môžu rozvážne prijať. [...] môže byť účinnou pomocou na porozumenie evanjelia a lepší život podľa neho, a preto by sa nemalo prehliadať. V každom prípade má napomáhať život viery, nádeje a lásky, ktoré sú pre všetkých trvalou cestou spásy.“