Zborníky z konferencií

FAMILY MAINSTREAMING

– VÝCHODISKO Z DEMOGRAFICKEJ A KULTÚRNEJ KRÍZY V EURÓPE 

 

Dr. Gregor PUPPINCK

Generálny riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (ECLJ), Francúzsko

 

„ROZPÚŠŤANIE“ INŠTITÚCIE RODINY V ĽUDSKÝCH PRÁVACH

 

I. Rodina založená na manželstve a/alebo deťoch

Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) chráni „súkromný a rodinný život“ v tom istom ustanovení (čl. 8), zároveň s ochranou domova a písomného styku. Európsky súd pre ľudské práva (v ďalšom Súd) tieto, t.j. ochranu súkromného života od ochrany rodinného života postupne odlišuje. „Súkromný život“ je široký koncept, ktorý nie je možné včerpávajúco definovať. Hlavným cieľom ochrany súkromného života je chrániť jednotlivca pred svojvoľným zasahovaním autority, čo môže okrem iného vyústiť aj vo vznik pozitívnych povinností obsiahnutých v účinnom „rešpektovaní“ súkromného života (Olsson v. Sweden, No. 10465/83, 24. 03. 1988). Pokiaľ ide o ochranu rodinného života, tá sa zameriava predovšetkým na vzťah medzi deťmi a ich rodičmi. Podľa tradičného precedenčného práva, ktorým sa Súd riadi, právo na rešpektovanie rodinného života „predpokladá existenciu rodiny“ (Marckx v. Belgium, No. 6833/74, 13. 06. 1979, § 31), alebo potencionálneho vzťahu, ktorý by sa mohol rozvinúť napríklad medzi prirodzeným otcom a dieťaťom narodeným mimo manželstva (Nylund v. Finland, No. 27110/95). Teda v prípade absencie manželstva považoval Súd za základ rodiny existenciu dieťaťa (Johnston v. Ireland, No. 9697/82, 18.12.1986). Nezosobášené dvojice bez detí nemohli požadovať benefity plynúce z ochrany poskytovanej rodinám (Elsholz v. Germany [GC], No. 25735/94, 13. 07. 2000). Podobne aj Všeobecná deklarácia ľudských práv chráni každú osobu pred „svojvoľným zasahovaním do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie“  (čl. 12).

Ako sa slávnostne vyhlasuje v rôznych medzinárodných právnych nástrojoch, rodina sa chráni, lebo sa považuje za „základnú jednotku spoločnosti a prirodzené prostredie pre rast a blaho všetkých svojich členov a predovšetkým detí“ (Preambula k Dohovoru o právach dieťaťa). Ochrana nie je teda zameraná na pár, ale na rodinu, ktorá „má nárok na ochranu spoločnosti a štátu“ (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16 §3 a Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, čl. 23 §1), „pokiaľ zodpovedá za starostlivosť a výchovu maloletých detí“ (čl. 10§1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). V skutočnosti, (právne) uznanie poskytované spoločnosťou páru vychádza z jeho príspevku k spoločnému dobru prostredníctvom založenia rodiny; nevychádza z existencie určitého citu medzi tými, čo tvoria pár – to patrí do oblasti súkromného života. Pokým Súd dlhú dobu zachovával takéto prirodzené chápanie vzťahu medzi rodinou a spoločnosťou, vývoj morálky viedol k rekonštrukcii tohto vzťahu. K hlbokej zmene právneho chápania rodiny zaiste aktívne prispelo aj objavenie sa LGBT „práv“, avšak príčinu tejto zmeny treba vidieť skôr v objavení sa práva na spoločenské uznanie citového vzťahu a sobáša, chápaných ako navzájom nezávislé hodnoty, podobne ako je individuálna sloboda nezávislá od jej spoločenského cieľa, ktorý je teraz základom ochrany rodiny.

 

II. LGBT práva: od súkromného života k rodinnému

História precedenčného práva týkajúceho sa LGBT práv je čiastočne príbehom prechodu od ochrany spadajúcej pod súkromný život k ochrane v rámci rodinného života. Hoci Súd na začiatku rešpektoval kriminalizáciu homosexuálnych vzťahov (napr. Dec. ECHR No. 104/55, 17. 12. 1955, No. 7215/75, 7. 07. 1977), následne usúdil, že v konečnom dôsledku by tieto vzťahy mal zákon ignorovať a spadajú pod ochranu zaručenú pre súkromný život. Tým Súd vylúčil zasahovanie štátu, zvlášť v prípadoch, keď išlo o kriminalizáciu homosexuálnych vzťahov medzi dospelými (Dudgeon v. UK, No. 7525/76, 22. 10. 1981). Odvolávanie sa na ochranu súkromného života umožňuje chrániť práva homosexuálnych osôb  len v kombinácii s princípom nediskriminácie pri ich porovnávaní s heterosexuálnymi osobami alebo pármi.

S rozhodnutím v prípade Schalk and Kopf v. Austria (No. 30141/04, 24. 06. 2010) Súd ďalej upravil svoj postoj, keď vyhlásil, že homosexuálne vzťahy presiahli rámec súkromného života a garantovaného verejného uznania, nielen pokiaľ ide o trestoprávnu stránku, ale aj v zmysle legitímneho rodinného životného štýlu. S ohľadom na rozvoj legislatívy v Európe Súd rozhodol, že vzťah „kohabitácie páru rovnakého pohlavia, ktorý žije v stabilnom de facto partnerstve (...) spadá pod pojem ,rodinného života‘ práve tak, ako vzťah páru rozdielneho pohlavia v rovnakej situácii“ (§ 94), a to nielen v oblasti súkromného života.

Od rozhodnutia v prípade Schalk and Kopf je stabilné spolužitie páru dostatočným dôvodom, aby zakladalo rodinný život, pričom už viac nie je nevyhnutné manželstvo alebo prítomnosť dieťaťa. Na základe rozsudku Vallianatos v. Greece z roku 2013 už nie je podľa Súdu nutné ani spolužitie, keďže „jedinci v dospelom veku, ktorí (...) sú vo vzťahu s rovnakým pohlavím a v niektorých prípadoch zdieľajú spoločnú domácnosť,“ tiež vedú rodinný život (§ 49). Je pravdou, že Súd nikdy nepovažoval kohabitáciu za nutnú v prípadoch, kde manželia boli zosobášení alebo rozvedení, alebo ak tam bolo dieťa, pretože rodinný život sa zakladá na manželstve alebo dieťati.

Takýto vývoj sa začal prípadom Goodwin v. United Kingdom (No. 28957/95, 11.07.2002), v ktorom Súd vyhlásil, že právo na manželstvo existuje nezávisle, bez ohľadu na rodinu. Súd teda opustil myšlienku, podľa ktorej je manželstvo formou a rodina podstatou jediného „práva na manželstvo a založenie rodiny“. Manželstvo sa stalo podstatným prvkom (substantial asset) a právom osebe, s vlastným spoločenským a symbolickým rozmerom, a to bez ohľadu na jeho prvý konkrétny cieľ ako ho chápalo právo.

Po zavedení princípu rovnosti medzi bezdetným párom rovnakého pohlavia a biologickou rodinu do ochrany rodinného života, vyvodil Súd dôsledky napríklad v prípade Schalk and Kopf and Vallianatos, týkajúcom sa právneho uznania a ochrany vzťahu, alebo v prípade X and others v. Austria z februára 2013 vo vzťahu ku schopnosti vychovávať dieťa. Prípad Vallianatos, nasledujúc rozhodnutie v prípade X and others  (§ 146), je aplikáciou tejto abstraktnej rovnostárskej logiky, ktorá redukuje biologické (objektívne) rozdiely medzi párom rovnakého pohlavia a biologickou rodinou na jednoduchý (subjektívny) rozdiel v sexuálnej orientácii, ktorý sám osebe nepostačuje na odôvodnenie rozdielneho prístupu.

III. Rodinný život bez objektívneho obsahu

Čo je v tomto štádiu vývoja precedenčného práva napokon obsahom rodinného života spadajúceho pod čl. 8? Vieme definovať jeho obsah, ak si existencia rodinného života nevyžaduje ani verejný záväzok, ani prítomnosť dieťaťa, ba ani spolužitie v jednej domácnosti? Je „rodinný život“ podľa článku 8 Dohovoru charakterizovaný existenciou citového vzťahu? Ale veď zákon predsa vždy ignoroval city, keďže ich považoval za niečo, čo spadá do rámca súkromného, a nie rodinného života, rovnako ako dobrovoľné sexuálne vzťahy medzi dospelými (okrem zvláštnych prípadov). Je azda obsahom stabilita vzťahu (Vallianatos, §73)? Ale to je relatívne kritérium! Dva spomínané prípady posilňujú konštatovanie, že objektívna definícia rodiny a rodinného života sa vytratila. 

 

Arbitrárna definícia rodiny

Keďže sme sa vzdali manželstva alebo prítomnosti dieťaťa ako kritéria rodinného života, bude ťažké stanoviť iné objektívne, a teda nie svojvoľné kritérium. Niekoľkí sudcovia, ktorí boli proti rozhodnutiu v prípade Burden, ho vecne kritizovali ako svojvoľné, pretože je čisto pozitivistické. Kto však rozhodne o existencii rodinného života, ak fakty nie sú rozhodujúce? Je to sudca, zákon alebo ľudia, ktorí sú v tomto vzťahu? Ak rozhodnutie patrí sudcovi a zákonu, bude podmienené kultúrnou situáciou.

Každá osoba, ktorá tvrdí, že vedie rodinný život, by mohla označiť za neodôvodnenú vlastnú nespôsobilosť vstúpiť do občianskeho zväzku. Takýmto spôsobom napríklad grécky zákon neumožňuje viac ako dvom osobám uzavrieť takýto zväzok, aj keď Súd uznal, že polygamná rodina vedie rodinný život (Serife Yigit v. Turkey, No. 3976/05, 2. 11. 2010, § 90). Podobne niekoľko európskych krajín vyhradilo civilné partnerstvo len pre homosexuálne páry, a tak vytvorilo nový typ diskriminácie voči heterosexuálnym párom.

 

IV. Nijaké právo na manželstvo pre páry rovnakého pohlavia

Ohľadom homosexuálneho manželstva: nijaké právo

Keď čítame rozsudok z r. 2010 v prípade Schalk and Kopf, môže sa zdať, že Súd vydláždil cestu na zavedenie práva na manželstvo pre homosexuálne páry. Súd aplikoval článok 12 (ktorý garantuje právo na manželstvo pre „mužov a ženy“) na páry rovnakého pohlavia, pretože to „môže byť interpretované tak, že to nevylučuje manželstvo medzi dvoma mužmi alebo dvoma ženami.“ Avšak v danom kontexte a v súlade so zámerom autorov Dohovoru Súd uznal, že tento článok mal byť interpretovaný ako zaručujúci právo na manželstvo a založenie rodiny iba „mužovi a žene“. Preto, „je za daného stavu vecí otázka, či je alebo nie je dovolené homosexuálne manželstvo, ponechaná na národnú právnu úpravu členských štátov Dohody.“ Súd dodal, „že sa nesmie rozhodnutie národných autorít unáhlene nahradiť jeho vlastným rozhodnutím,“ keďže členské štáty majú „stále slobodu ... vyhradiť prístup k manželstvu len pre heterosexuálne páry.“

Z textu rozsudku Súdu v prípade Schalk and Kopf z roku 2010 vyplýva, že „jeho vlastné rozhodnutie“ by malo byť rozšírené tak, aby garantovalo právo na manželstvo poskytované v čl. 12 všetkým párom, bez ohľadu na sexuálnu komplementaritu. Rozsudok v prípade Schalk and Kopf  bol istým druhom prísľubu, ktorý položil základy nasledujúceho vývoja právnej vedy. Narastajúce rozdiely medzi európskymi krajinami po r. 2010 však viedli Súd k odklonu od tohto vývoja interpretácie Dohovoru, keď uznal, že v Dohovore nie je zakotvené nijaké právo na manželstvo rovnakého pohlavia.

Medzníkom vo vývoji bol prípad Hämäläinen v. Finland z júla 2014, Súd počas zasadania Veľkej komory v júli 2014 veľmi jasne vyhlásil, že ani článok 8 chrániaci súkromný a rodinný život, ani článok 12 zaručujúci právo na manželstvo, nemôžu byť chápané ako „vyžadujúce od zmluvných štátov povinnosť zaistiť homosexuálnym párom prístup k manželstvu.“ Súd objasnil, že právo na manželstvo a založenie rodiny „uchováva tradičný pojem manželstva ako existujúceho medzi mužom a ženou.“ Takéto jasné vyhlásenie smeruje k ukončeniu diskusie teraz i v budúcnosti.

Dve autoritatívne inštitúcie Rady Európy – Výbor ministrov a Benátska komisia – nedávno zaujali podobný postoj. Rozhodli, že ústavné zakotvenie definície manželstva ako výlučne monogamného zväzku medzi mužom a ženou v Chorvátsku, Macedónsku a Maďarsku a následné neuznanie homosexuálnych párov ako manželov neporušuje európske zákony.

Aj napriek vyššie uvedenému, v prípade Oliari and others v. Italy z 21.júla 2015 (prípady 18766/11 a 36030/11) väčšina sudcov v danej sekcii prejavila vôľu túto otázku znovu otvoriť, a to v evolučnej perspektíve prípadu Schalk and Kopf. Ba chceli ísť aj ďalej, keď v novom, interpretačne posunutom zmysle tvrdili, že Súd vtedy vyniesol výrok, že „už to viac nemožno chápať tak, že právo na manželstvo musí za všetkých okolností byť obmedzené len na manželstvo medzi dvoma osobami rozdielneho pohlavia“ (§ 191). Súd napokon uzavrel, argumentujúc nie na základe znenia článku 12, ale na základe absencie zhody, že „napriek postupnému vývoju štátov ohľadom tejto veci (...) zistenia dosiahnuté v spomínanom prípade (Schalk and Kopf a Hämäläinen) naďalej pretrvávajú“. Veľká komora dodala, že „v dôsledku toho [a najmä v dôsledku nedostatočnej zhody] súd zopakoval, že článok 12 Dohovoru nepredpisuje zodpovedným vládam povinnosť, aby zaistili prístup k manželstvu homosexuálnym párom ako žiadateľom“ (§ 192). Ide o jemný, no predsa dôležitý rozdiel medzi „nepredpisuje“ (čo sa aplikuje len v spomínanom prípade) a „nemôže byť interpretovaný ako predpisujúci“ (čo sa aplikuje na všetko), ako to vyhlásila Veľká komora. Tu komora jednohlasne uzatvára, že sťažnosti založené len na článku 12 a tiež v spojení s článkom 14, sú zvyčajne zle zdôvodnené.

Pokiaľ ide o manželstvo: zdá sa jednoznačné, že Rada Európy od členských štátov nevyžaduje, aby homosexuálnym párom garantovali prístup k manželstvu, ani im nebránia definovať manželstvo ako výhradný zväzok jedného muža a jednej ženy. Predsa tu však vyvstáva ďalšia otázka, ktorú treba zodpovedať: majú členské štáty pozitívnu povinnosť poskytovať homosexuálnym párom nejakú inú formu právneho uznania?

V. Vznikajúce právo na uznanie „stabilného partnerstva“

Možnosť dvoch jednotlivcov akéhokoľvek pohlavia vstúpiť do civilného partnerstva sa často predkladá ako alternatíva prístupu k manželstvu.

Treba poznamenať, že posun smerom k civilným zväzkom nepovzbudzujú len tí, čo sa usilujú o spoločenské uznanie homosexuality, ale aj tí, ktorí spochybňujú inštitucionálny a spoločenský rozmer samotného manželstva v prospech privátnejšej formy dohody. Vo Francúzsku predstavujú heterosexuálne páry 95 % civilných partnerstiev a  na každé 3 manželstvá pripadajú 2 civilné zväzky. 

V prípade Vallianatos and others v Greece Veľká komora Súdu rozhodla, že vyhradenie civilných zväzkov len pre heterosexuálne páry predstavovalo neopodstatnenú diskrimináciu. Veľká komora nevyužila túto príležitosť, aby vyhlásila konvenčné právo (conventional right) na legálne uznanie homosexuálnych partnerstiev. Súd predsa však vyzval európskych legislatívcov, aby v súvislosti s legislatívnymi úvahami o rodine zvolili také opatrenia, ktoré „budú brať do úvahy vývoj v spoločnosti... vrátane faktu, že neexistuje len jedna cesta alebo jedna voľba, pokiaľ ide o to, ako viesť súkromný či rodinný život“.

V tejto situácii Súd vyzval členské štáty na legálne uznanie homosexuálnych zväzkov, no nepožadoval to od nich. To isté platí pre Odporúčanie CM (2010) Výboru ministrov a Rezolúciu 1728 (2010) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.

Potom prišlo rozhodnutie zodpovednej sekcie v prípade Oliari and a. v. Italy  z júla 2015. V tomto rozhodnutí súd rozšíril verdikt z prípadu Vallianatos  tvrdením, že všetky páry vedúce rodinný život musia mať možnosť získať oficiálne uznanie svojho vzťahu, a to bez diskriminácie na základe sexuálnej orientácie.

Štáty majú pozitívnu povinnosť „zaistiť, aby žiadatelia mali dostupný zvláštny zákonný rámec poskytujúci uznanie a ochranu ich homosexuálnych zväzkov“ (§ 185). Toto právo však ostáva čo do predmetu i obsahu veľmi vágne.

Pokiaľ ide o predmet ochrany: podľa Veľkej komory sa táto pozitívna povinnosť vzťahuje na osoby, ktoré majú homosexuálny, „stabilný a vážny vzťah“ (stable committed relationship) (§ 165 – 169). Súd neposkytol vysvetlenie, čo to znamená „stabilný a vážny vzťah“, okrem pripomenutia, že stabilita si nevyžaduje spolužitie v jednej domácnosti (§ 169) . Predmet práva, ktoré má byť uznané, je teda subjektívny, pričom stabilita partnerstva, ktorá sa javí ako predmetný prvok tohto práva, je skôr príčinou, než okolnosťou. Je to vôľa páru zaviazať sa, ktorá poukazuje na jeho stabilitu a ktorá je hodná podľa Veľkej komory uznania a ochrany spoločnosti.

Čo sa týka garantovaných práv:

• právo na „ochranu homosexuálneho zväzku“

Súd nevysvetlil presnejšie prvky ochrany, ktorú štáty musia poskytovať homosexuálnym párom. Nazývajú ich „základné práva“ (core rights) ako protiklad ku „doplnkovým právam“ (supplementary rights) a medzi inými vzájomnými právami a povinnosťami týkajúcimi sa morálnej a materiálnej podpory je uvedené aj zachovanie záväzkov a dedičských práv (§ 169).

Súd tieto „základné práva“ definoval negatívne: sú to tie, ktoré štát nemôže dať (alebo odňať) a ktoré nie sú predmetom „urputného sporu (fierce controversy)“ (§ 177)  v spoločnosti. Veľká komora nič viac nešpecifikuje, a teda ponecháva si možnosť rozšíriť v budúcnosti obsah týchto „základných práv“ smerom k vlastnému sociologickému chápaniu reality. Zdá sa, že Veľká komora naznačuje, že štáty majú určitú mieru voľnosti, pokiaľ ide o posudzovanie „doplnkových práv“ (to značí kontroverznú a nie zásadnú vzhľadom na tento vzťah). Mohlo by sa to týkať napr. práv detí, pričom si treba všimnúť, že v prípade X and others v. Austria Súd vyhlásil, že si nie je vedomý takých skutočností, ktoré by naznačovali, že „rodina z dvoma rodičmi rovnakého pohlavia by sa nemohla za nijakých okolností adekvátne postarať o potreby detí“ a tiež, že „rozdiely založené len na úvahách o sexuálnej orientácii nie sú v rámci Dohovoru akceptovateľné“ (CEDH, 19 Feb. 2013, case 19010/07, X and others v. Austria, § 142 and 99).

 

•  právo na „uznanie homosexuálnych zväzkov“

Toto uznanie má dva aspekty:

- praktický aspekt: Súd sa nazdáva, že žiadateľom ponúknutá možnosť získať v Taliansku uznanie týchto práv prostredníctvom niekoľkých právnych a zmluvných procesov je príliš zložitá, a preto je nutné – kvôli právnej istote párov – zaviesť globálny status, nech už je akýkoľvek;

- symbolický aspekt: Súd odôvodnil vytvorenie tohto nového práva tým, že „civilné partnerstvo má vnútornú hodnotu pre osoby žiadateľov, bez ohľadu na to, aké úzke či široké právne účinky by to mohlo vyvolať“; a dodáva, že „toto uznanie by mohlo okrem toho priniesť pocit legitímnosti párom rovnakého pohlavia“ (§ 174).

 

Záver

To nás oprávnenie vedie k otázke o odôvodnenosti rozdielu medzi manželstvom a občianskymi zväzkami.

V prípade Schalk and Kopf Súd „nepresvedčil“ argument, že práva spojené s manželstvom a tie spojené s civilným partnerstvom by mali byť ekvivalentné, a konštatoval, že „štáty majú určitú mieru voľnosti, pokiaľ ide o priznanie konkrétneho statusu, poskytovaného alternatívnymi spôsobmi uznania.“

Rozdiel v právach a povinnostiach by však mal poukazovať na rozdiel medzi cieľom manželstva a cieľom civilného partnerstva. Cieľom manželstva je založenie rodiny (Sheffield and Horsham v. UK), pokým cieľom civilného partnerstva je organizácia súkromného života, čo zhruba zodpovedá rozdielu medzi čl. 12 a čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Niekto môže diviť, ako môže byť legitímna existencia týchto dvoch rozdielnych statusov, veď akonáhle je prokreácia a pokrvné príbuzenstvo oddelené od sexuálnej komplementarity a od manželstva, tak sa rozdiel medzi civilným zväzkom a manželstvom nutne stráca a civilný zväzok splynie s manželstvom.

Civilné zväzky skutočne zodpovedajú súčasnej západnej spoločnosti viac ako manželstvo, lebo sú poznačené individualizmom a tendenciou „krátkodobosti“ .

Rozdiely medzi manželstvom a civilným zväzkom sú však stále zásadné, pretože tieto zväzky sú založené na protikladných koncepciách slobody a spoločnosti. V tom druhom sa sloboda v skutočnosti chápe ako chýbajúci definitívny záväzok, pokým pre manželstvo je súčasťou tohto záväzku (sloboda sa realizuje cez záväzok). Pokiaľ ide o spoločnosť, pre niektorých je manželstvo právnou podporou pre rodiny, ktoré organicky (prirodzene) tvoria spoločnosť, z ktorej vzniká štát, pokým pre iných je spoločnosť (údajne dobrovoľným) združením slobodných jednotlivcov, ktorí formálne pristupujú k spoločenskej existencii prostredníctvom štátu.

Vo všeobecnosti je jasné, že rozvoj civilných partnerstiev odráža zmenu v postojoch, ktorá – na škodu manželstva – má tendenciu uprednostňovať typ zväzku založený na dohode, ktorá je ľahko odvolateľná. Ide o prejav spoločnosti, ktorá nepovažuje za prirodzenú a základnú jednotku spoločnosti rodinu, ale jednotlivca. Civilné partnerstvá, hoci sú vyhradené len pre heterosexuálne dvojice, majú práve taký mocný a negatívny dopad na spoločnosť, ako redefinícia manželstva. Ich existencia demonštruje, že Európa akceptuje krehký, individualistický a ľahko zrušiteľný typ zväzku, ktorý nie je orientovaný na založenie rodiny.

V nasledujúcej etape možno rátať s tým, že partnerské „práva“ budú rásť až na úroveň práv spojených s manželstvom. Partnerstvá a manželstvá budú v zásade požívať rovnaké práva, ich rozdiely budú spočívať len v povinnostiach, ktoré majú v manželstve väčšiu váhu.

Tento proces legálneho „rozpustenia rodiny“ sa ešte evidentne nezavŕšil: otázky polygamie, nových foriem „multi-rodičovstva“ a nerovnosti práv dostupných pre manželstvo a civilné partnerstvo pretrvávajú. Pritom tento proces nie je nevyhnutným historickým fenoménom, ale je dedičstvom právnych a politických rozhodnutí, ktoré krok za krokom viedli Súd k opaku toho, čo bolo prvotným zámerom tvorcov Dohovoru, ktorí chceli, aby štát chránil rodinu, a nie aby štát mal moc definovať rodinu.