Zborníky z konferencií

Dôstojnosť ľudského života v magistériu Cirkvi s osobitným zameraním na chorých a starých ľudí

 

Mons. Graziano Borgonovo 

 

Úvod

Úprimne ďakujem predovšetkým prefektovi Kongregácie pre náuku viery, J. Em. kardinálovi Luisovi Franciscovi Ladariovi. On bol totiž pozvaný najskôr, aby predniesol hlavný otvárací príhovor na tejto konferencii o dôstojnosti ľudskej osoby v chorobe a v zdraví. Keďže nemohol toto pozvanie prijať, požiadal ma, aby som ho zastúpil. Ďakujem preto zo srdca aj Konferencii biskupov Slovenska a jej predsedovi J. E. Mons. Stanislavovi Zvolenskému, bratislavskému arcibiskupovi-metropolitovi, ktorý mi adresoval pozvanie. Vďaka za pochopenie a za to, že prijmete moje skromné zamyslenia.

Svoj príspevok som rozdelil do štyroch častí, v ktorých čerpám vždy z vybratých textov magistéria. Tu sú názvy, ktoré som zvolil a ktoré sú akoby kamienkami malej mozaiky, tvoriac spolu jeden celok: (1) dráma ľudského utrpenia; (2) absolútna dôstojnosť ľudskej osoby (zvlášť s ohľadom na Evangelium vitae od sv. Jána Pavla II.); (3) hodnota ľudského života – základ všetkých dobier (zvlášť s ohľadom na deklaráciu o eutanázii Kongregácie pre náuku viery Iura et bona z 5. mája 1980); (4) skláňať sa k ranám – starostlivosť o druhého, pretože mi je „drahý“ (osobitne vo vzťahu k Posolstvu Svätého Otca Františka na 27. svetový deň chorých a k jeho Listu predsedovi Pápežskej akadémie pre život pri príležitosti 25. výročia tejto inštitúcie. Obe udalosti sa budú sláviť 11. februára). Uzavriem stručne tým, že pripomeniem želanie, ktoré pred niekoľkými (presnejšie dvanástimi) rokmi vyjadril terajší emeritný pápež a ktoré sa týka vzťahu „bioetiky a sociálnej etiky“. Pápež vtedy vyzval ku kontemplovaniu krásy a nepreniknuteľnosti Božieho plánu votkaného do našich krehkých ľudských dejín.

 

    1) Dráma ľudského utrpenia

Slová slávnostného príhovoru, ktorým sa pápež Pavol VI. obrátil 8. decembra 1965 pri príležitosti ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu na chudobných, chorých a všetkých, ktorí trpia, sa výborne hodia – zdá sa mi – na úvod uvažovania nad témou, ktorú som dostal. Tieto slová totiž bez zľahčovania upozorňujú na tragiku ľudskej situácie. Zaslúžia si, aby sme ich citovali v náležitom rozsahu: „Pre vás, bratia, ktorí ste skúšaní a navštívení utrpením v tisícich podobách, má koncil špeciálne posolstvo. Cítime, že na nás upierate svoje naliehavé pohľady, oči spaľované horúčkou alebo hasnúce únavou, spýtavé pohľady, ktoré márne hľadajú zmysel svojho utrpenia a naliehavo sa pýtajú, kedy a odkiaľ im príde posila... Náš zármutok rastie pri pomyslení, že  nie je v našej moci zaistiť vám telesné zdravie, ani zmenšiť vaše fyzické bolesti ako to robia lekári, sestry a všetci tí, ktorí sa venujú chorým a usilujú sa im uľaviť, ako najlepšie vedia... Môžeme vám však dať niečo hlbšie a cennejšie, jedinú pravdu schopnú dať odpoveď na tajomstvo utrpenia a priniesť vám úľavu bez ilúzií: tou je viera a zjednotenie s Mužom bolestí, Kristom, Božím Synom, rozpätým na kríži pre naše hriechy a za našu spásu... Kristus neodstránil utrpenie, ani plne neodhalil jeho tajomstvo, vzal ho však seba a to stačí, aby sme pochopili celý jeho význam... Toto je kresťanská veda utrpenia, jediná, ktorá dáva pokoj. Vedzte, že nie ste sami, ani zabudnutí, ani zbytoční...“ (Porov. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Trnava : SSV, 2008, s. 43).

Nemenej intenzívna a skľučujúca je zmienka o samotnom tajomstve smrti, obsiahnutá v jednom z hlavných koncilových textov, v pastoračnej konštitúcii o Cirkvi v dnešnom svete: „Záhada ľudskej existencie vrcholí pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale aj, ba viac, strach pred definitívnym zánikom. Vedený inštinktom svojho srdca, správne usudzuje, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a definitívny koniec svojej osoby. Keďže zárodok večnosti, ktorý v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu, vzpiera sa smrti. Nijaké úsilie techniky, čo aké užitočné, nie je schopné zbaviť ho úzkosti. Predĺženie biologického veku nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je nezvratne zakotvená v jeho srdci. Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstava, Cirkev, poučená Božím zjavením, tvrdí, že Boh stvoril človeka pre blažený cieľ, ktorý dosiahne po prekonaní pozemskej biedy. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť, ktorej by bol býval človek uchránený, keby nebol zhrešil, (porov. Múd 1, 13; 2, 23 – 24; Rim 5, 21; 6, 23; Jak 1, 15) bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti spásu stratenú jeho vlastnou vinou. Veď Boh povolal a volá človeka, aby sa k nemu primkol celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním (porov. 1 Kor 15, 56 – 57), keď svojou smrťou vyslobodil človeka zo smrti“ (Gaudium et spes 18).

Utrpenie, ktoré navštevuje človeka v tisícich rôznych podobách a ktorého vrcholné prejavy sa nachádzajú v chorobe a starobe (ktoré si však nemožno zamieňať: choroba totiž môže prísť v akomkoľvek veku a staroba sama osebe nemôže byť zbavená prinajmenšom niektorých svojich klinicky diagnostikovateľných prejavov). V smrti (resp. v strachu zo smrti) nachádza utrpenie neprekonateľný zlomový bod, pokiaľ ide o všeobecnú či individuálnu túžbu po trvalom živote. Táto túžba – slovami Benedikta XVI. – „z jednej strany pochádza z našej konečnosti a z druhej je súhrnom vín, ktoré sa nahromadili v priebehu dejín a nezadržateľným spôsobom rastú aj v súčasnosti. Pochopiteľne, treba robiť všetko na umenšenie bolesti, zabrániť, nakoľko je to možné, utrpeniu nevinných, tíšiť bolesti, pomáhať prekonať psychické utrpenia. Všetko sú to povinnosti tak spravodlivosti, ako aj lásky, ktoré považujeme za základné požiadavky kresťanskej existencie a každého opravdivo ľudského života. V boji proti fyzickej bolesti sa podarilo dosiahnuť veľký pokrok. Utrpenie nevinných, ako aj psychické utrpenia však v posledných desaťročiach skôr vzrástli. Áno, musíme robiť všetko, aby sme utrpenie prekonali, ale úplne ho odstrániť zo sveta nie je v našich možnostiach. Jednoducho preto, že sa nemôžeme zbaviť konečnosti nášho života, a pretože nikto z nás nedokáže odstrániť moc zla, viny, ktorá – ako vidíme – je neustále zdrojom utrpenia. Toto by mohol uskutočniť len Boh: len Boh, ktorý osobne vstúpi do dejín tým, že sa stane človekom a trpí v nich. My vieme, že tento Boh tu je a že táto moc, ktorá ,sníma hriech svetaʻ (Jn 1, 29), je prítomná vo svete. S vierou v existenciu tejto moci povstala v dejinách nádej na uzdravenie sveta. Ide však práve o nádej, a nie ešte o jej naplnenie. O nádej, ktorá nám dáva odvahu postaviť sa na stranu dobra aj tam, kde sa to zdá beznádejné...“ (Benedikt XVI., Spe salvi 36).

Rovnako prenikavé a realistické je vnímanie bremena utrpenia, ktoré sa objavuje v jasnozrivých úvahách sv. Jána Pavla II., zakorenených v jeho osobnej skúsenosti, ktorú zažil už v detstve: „Je známe, že lekárstvo ako veda aj ako umenie liečiť na širokej oblasti utrpenia pozná to, čo sa všeobecne pozná, čiže to, čo možno zistiť dôslednejším výskumom a čomu možno čeliť liečebnými metódami, čiže terapiou. Predsa je to však iba jeden úsek. Priestor ľudského utrpenia je oveľa rozsiahlejší a rozmanitejší. Človek trpí rozličnými spôsobmi, do ktorých lekárstvo ešte nevniklo, a to ani vo svojich najvyspelejších vymoženostiach. A to preto, že utrpenie má oveľa väčší dosah ako choroba; je oveľa zložitejšie a zároveň hlbšie zapúšťa korene do ľudskej prirodzenosti. Určitú predstavu o tomto probléme nám poskytne rozdiel medzi telesným a duchovným utrpením. Tento rozdiel má svoj pôvod v dvojitom rozmere ľudskej bytosti a poukazuje na telesný a duchovný prvok ako na najbližší a bezprostredný subjekt utrpenia. Hoci slová ,utrpenieʻ a ,bolesťʻ sa môžu do určitej miery používať ako synonymá, fyzické utrpenie jestvuje vtedy, keď nás niečo ,bolí v teleʻ, kým duchovné utrpenie prežívame, keď nás niečo ,bolí v duchuʻ. Pravda, tu ide o bolesť duchovnej povahy, a nie iba o psychický aspekt bolesti, ktorý sprevádza tak duchovné, ako aj telesné utrpenie. No veľkosť a rozmanitosť duchovného utrpenia nie sú zaiste menšie ako pri telesnom utrpení; pritom však duchovné alebo morálne utrpenie je ťažšie liečiť“ (Ján Pavol II., Salvifici doloris, 5).

A pápež František, v tej istej línii, hoci s typických črtami jeho osobnosti hovorí: „Ľudská prirodzenosť, zranená hriechom, nesie so sebou realitu ohraničenosti. Poznáme námietku, ktorá sa predovšetkým v dnešných časoch dostáva do popredia a ktorá sa týka života poznačeného silným fyzickým obmedzením. Ide o prevládajúci názor, že chorý človek alebo človek s postihnutím nemôže byť šťastný, pretože nie je schopný realizovať štýl života, aký predkladá kultúra pôžitku a zábavy. V epoche, v ktorej sa starostlivosť o telo v istej podobe stala davovým mýtom – a teda ekonomickou záležitosťou – to, čo nie je dokonalé, musí byť skryté, pretože to útočí na šťastie a pohodu privilegovaných a spôsobuje krízu tohto prevládajúceho modelu... V niektorých prípadoch dokonca panuje mienka, že je lepšie zbaviť sa takýchto ľudí čo najskôr, pretože sa v dobe krízy stanú neudržateľným ekonomickým bremenom. No v akej ilúzii žije dnes v skutočnosti človek, keď zatvára oči pred chorobou a nevládnosťou! Nechápe totiž, že pravý zmysel života zahŕňa aj prijatie utrpenia a obmedzenia. Svet sa nestane lepším, ak v ňom budú len osoby na pohľad ,dokonaléʻ, takpovediac ,nastajlovanéʻ, ale len ak vzrastie solidarita, vzájomné prijatie a rešpekt medzi ľuďmi. Aké pravdivé sú slová apoštola Pavla: ,Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silnýchʻ“ (František, Homília pri slávení Svätého roku milosrdenstva s chorými a osobami s postihnutím, 12. júna 2016).

 

2) Absolútna dôstojnosť ľudskej osoby

Aj v dráme utrpenia, ba práve prostredníctvom nej sme povolaní vidieť dôstojnosť života a ľudskej osoby, keďže je jej najprenikavejším aspektom. Jedným z textov magistéria, ktorý to hádam najlepšie objasňuje, je stále encyklika Evangelium vitae sv. Jána Pavla II. V tomto momente stojí za to hlbšie nahliadnuť do jej obsahu. Tento dokument, podpísaný 25. marca 1995, na sviatok Zvestovania Pána, sa od samotného začiatku zameriava na „nesmiernu hodnotu ľudského života“ (bod 2), na veľkosť a hodnotu, ktorú má ľudský život už vo svojej pozemskej fáze, na jeho posvätnosť, keďže je nezaslúženým darom, ktorý sme dostali, aby sme ho zodpovedne spravovali a zdokonaľovali sa v láske. Ak sa vďaka vteleniu Božieho Syna, Ježiša Krista, táto neporovnateľná hodnota osoby ukázala v celej svojej plnosti, v dôsledku čoho dostala svoj definitívny základ aj na prirodzenej úrovni. Preto každý človek, ak ostane úprimne otvorený pravde a dobru, môže vo svetle rozumu –  bez tajomného vliatia milosti – dospieť k uznaniu jej nedotknuteľnosti (a teda k posvätnej hodnote života) skrze zákon zapísaný vo svojom srdci (porov. Rim 2, 14 – 15). A to preto – ako sa hovorí v bode 2 encykliky – že evanjelium života, ktoré Pán zveril Cirkvi, „vyvoláva živú a vážnu odozvu v srdci každého človeka, tak veriaceho, ako neveriaceho, pretože aj keď nesmierne presahuje jeho očakávania, prekvapujúco s nimi súzvučí.“

Po tom, ako Ján Pavol II. pripomenul niektoré ohrozenia ľudského života pochádzajúce zo samotnej jeho prirodzenosti, avšak zhoršené ľudskou hriešnou nedbalosťou a lajdáctvom, alebo v dôsledku biedy či násilia páchaného tými najrôznejšími prostriedkami (existuje mnoho príkladov, ktorých úplný zoznam nie je možné vyhotoviť – poznamenáva v bode 10 s horkosťou a bolesťou), sa pozornosť encykliky zameriava zvlášť  na „ohrozenia, namierené proti počatému životu, alebo životu, ktorý sa blíži k svojmu koncu: vnímame v nich nové, v minulosti neznáme aspekty, ako aj mimoriadne závažné problémy spojené so skutočnosťou, že v kolektívnom vedomí tieto útoky na život postupne strácajú charakter ,priestupkuʻ a paradoxným spôsobom získavajú charakter ,právaʻ do tej miery, že sa požaduje, aby štát uznal ich úplnú zákonnosť a aby ich pracovníci zdravotníctva vykonávali bezplatne“ (bod 11).

    a) Analýza dnešných fenoménov smrti, ako aj stanovenie mnohých príčin, ktoré ich vyvolávajú, sa nachádza v prvej kapitole (pod názvom: „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“) v duchu biblického príbehu o Kainovi a Ábelovi z Gn 4, 2 – 16. Ide v zásade o skúmanie makroskopického a – citujem – „prekvapujúceho protirečenia: práve v dobe, v ktorej sa slávnostne proklamujú nenarušiteľné práva osoby a verejne sa prehlasuje hodnota života, toto právo sa v praxi porušuje a šliape, najmä v najdôležitejších momentoch existencie človeka, ktorým je narodenie a smrť“ (bod 18). Kde vystopovať korene takého zarážajúceho protirečenia, ktoré tu vyvstáva a determinuje boj medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“? Mnohé faktory sa prelínajú a navzájom interagujú: (1) utilitaristická mentalita, ktorá radikalizuje a deformuje pojem subjektivity a ktorá „za nositeľa práv uznáva len toho, kto vlastní plnú, alebo aspoň začínajúcu autonómiu a vychádza zo stavu totálnej závislosti na iných“ (bod 19); (2) individualistický koncept slobody, ktorý popiera esenciálne vzťahový rozmer osoby a jej konštitutívny vzťah s pravdou (porov. bod 19); (3) ba samotné jadro drámy spočívajúce v tom, čo všetko prežíva súčasný človek zamotaný v sekularizme: zatemnenie zmyslu pre Boha a pre svoju vlastnú osobnú dôstojnosť. „Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť“ (bod 21). Popri týchto ohrozeniach života, opísaných v momentoch, keď sú viditeľné, a identifikovaných na základe vzdialených kultúrnych koreňov, ktoré z lásky k pravde nemožno nespomenúť, neváha pápež uznať aj mnohé pozitívne znaky, s ktorými sa v súčasnej situácii stretávame. Spomína manželov, ktorí dokážu prijať deti ako najcennejší dar manželstva, centrá ochrany života, ktoré ponúkajú pomoc matkám v núdzi, hnutia scitlivujúce spoločnosť, každodenné gestá prijatia, obety, nezištnej pomoci, a tiež nepretržitý lekársky výskum a obnovenie bioetickej reflexie (body 26 – 28).

    b) V druhej kapitole (pod názvom „Prišiel som, aby mali život“) sa odvíja vášnivá a intenzívna biblická meditácia o zjavenom posolstve ohľadom ľudského života. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, má osobitný a špecifický vzťah so svojím Bohom: tento vzťah je prvou pravdou, ktorá je zapísaná v jeho živote. Tým, že človek „prijíma Boží dar, má sa usilovať zachovať život v tej pravde, ktorá patrí k samej podstate života. Odlúčiť sa od nej znamená odsúdiť seba samého na nešťastnú existenciu zbavenú významu a v dôsledku toho stať sa ohrozením pre jestvovanie iných“ (bod 48). Aké zložité je zachovať vernosť zákonu života, ktorý Boh vložil do srdca ľudí a zveril Mojžišovi na Sinaji, ukazujú samotné dejiny ľudu Izraela (porov. bod 49). A iba „Slovo života“ (1 Jn 1, 1), teda „sama Ježišova osoba dáva človeku možnosť ,poznaťʻ plnú pravdu o hodnote ľudského života“ (bod 29) a vďaka daru Ducha Svätého ju dokáže zachovať. On, ktorý za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešni, aby nás oslobodil z hriechu a smrti, ešte jasnejšie svedčí o tom, že „život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar“(bod 51). Nový zákon, „zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristu Ježišovi“ (Rim 8,2)“ sa takto stáva paradigmou a princípom obnoveného života, „ktorá nanovo privádza každú existenciu k jej koreňom a k jej pôvodným perspektívam“ (bod 49).

    c) Príkaz „nezabiješ“, zhrnutý a naplnený v Novom zákone, je obsiahnutý už v pôvodnej zmluve Boha s ľudstvom po očistnom treste potopy (porov. Gn 9, 5 – 6) a slávnostne vyjadrený v rámci prikázaní Desatora. „Svätý Boží zákon“ (to je názov a podnázov tretej kapitoly, ktorá má výlučne doktrinálny charakter) preto ostáva nevyhnutnou podmienkou pre „vstup do života“, ako Ježiš upozorňuje pri stretnutí s bohatým mladíkom (porov. Mt 19, 16 – 19; 53 – 54). Tu nie je miesto na to, aby som sa bližšie zaoberal hrôzou potratov, ktorými sa útočí na život v samotných jeho počiatkoch, a preto hneď prejdem k úvahám o druhom konci života, s ktorým sa človek odjakživa konfrontuje v tajomstve smrti. V kontexte súčasnej kultúry, ktorá zabudla na vzťah s Bohom, čoraz mohutnejšie vyvstáva človek ako kritérium a norma seba samého. Tak, ako chce svojvoľne usmrtiť rodiaci sa život, rovnako chce ovládnuť smrť tým, že ju predčasne spôsobí umierajúcemu. Eutanázia v pravom zmysle je definovaná ako „čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy a v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia“ (bod 65). Ján Pavol II. ju odlišuje od „úpornej terapie“ a „paliatívnej terapie“ – a ako sám uvádza – analogicky k tomu, čo sme hovorili o priamom a svojvoľnom zabití ľudského nevinného života, potvrdzuje: „V zhode s magistériom mojich predchodcov a v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby“ (bod 65). „Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia“ (bod 73). Negatívny morálny príkaz „nezabiješ“  – ako aj iné jemu podobné – naznačuje hranicu, pod ktorú ak človek skĺzne, poškodzuje ľudskú dôstojnosť a spreneveruje sa povolaniu k plnosti života v spoločenstve s Bohom. Nad touto hranicou+ sa odvíja cesta skutočnej slobody, celkový horizont dobra, ako o tom svedčí jasný úryvok od sv. Augustína citovaný v  Evangelium viatae bod 75: „Sloboda začína tým, že sa zbavíme zločinov (...) ako je vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, podvod, svätokrádež a podobné. Keď už niekto je bez týchto zločinov (a žiaden kresťan by ich nemal mať), začne dvíhať hlavu k slobode, ale to je len jej začiatok, nie dokonalá sloboda.“

 

3) Hodnota ľudského života – základ všetkých dobier

Prejdem teraz k tretiemu bodu svojej úvahy: k hodnote ľudského života, ktorá je základom všetkých dobier, vrátane toho najväčšieho, slobody. Odvolám sa hneď na začiatku na príspevok Mons. Ignascia Carrascu de Paula, emeritného predsedu Pápežskej akadémie pre život. Ide o krátky a hutný text, ktorý ponúkol ako komentár k nedávnemu novému vydaniu niektorých dokumentov Kongregácie pre náuku viery o eutanázii (Iura et bona z roku 1980 spolu s Odpoveďami na niektoré otázky Konferencie biskupov USA ohľadom umelej výživy a hydratácie z roku 2007) v edičnej rade Libreria Editrice Vaticana „Documenti e studi“ (porov. s. 63 – 68). Už v biologickej dimenzii ľudského života sa ukazuje jeho charakter prvotného dobra, ktoré na základe osobnej skúsenosti každého, nepochádza z nijakého iného dobra, ktoré by predtým každý dostal. Život sa javí ako prvé z dobier, ktoré predchádza všetky iné dobrá a anticipuje ich, je predpokladom ich existencie a pôsobenia. Toto fenomenologické konštatovanie je základom prvého bioetického princípu, podľa ktorého má ľudský život ako taký hodnotu sám osebe a táto hodnota predchádza a takpovediac zakladá každú inú hodnotu osoby. Napriek tomu sa život ukazuje aj ako obmedzené, prechodné dobro. Ľudská existencia sa meria časom, míňa sa, nezadržateľne kráča k smrti. Samotný život sa javí ako namáhavá, často dokonca trpká úloha. Ide priam o skúsenosť utrpenia. Tento jav, ktorý sa míňa, je prechodný, nemôže nájsť svoj plný, zavŕšený a definitívny zmysel sám v sebe. Preto hoci žiť je pre človeka prvoradým dobrom, nie je to posledné dobro: život nie je totálnym dobrom, ani nemôže byť úplne zavŕšený nezávisle od iných dobier osoby. Nestačí žiť, je nutné dobre žiť.

Dnes viac ako inokedy treba zdôrazňovať, že pokým sa ľudský život úplne nestratí, je stále otvorenou a nikdy nie zavŕšenou skutočnosťou, a preto nesie v sebe vždy istý prísľub. Hoci môže byť značne obmedzený, napríklad z dôvodu vážnej choroby alebo vrodenej dysfunkcie či opotrebovania v dôsledku neúprosného plynutia času, tento prísľub ostáva stále otvorený, aspoň voči tej najvznešenejšej a najpríťažlivejšej perspektíve ľudskej existencie – sebadarovaniu, ktoré je vždy možné, lebo „láska [...] je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti“ (KKC 1604). Človek s postihnutím, chorý alebo starý človek nie sú menej „živý“ ako zdravá osoba v plnej svojej aktivite. Možnosti ľudského života sú také široké, že môžu byť úplne vymazané iba smrťou.

Ak chceme vyjadriť hodnotu ľudského života a zdôrazniť jeho špecifickosť ako dobra osoby, a teda jeho jedinečnú (quid unicum) a neporovnateľnú kvalitu, jazyk nám dáva k dispozícii slovo dôstojnosť. Dôstojný je ten, kto má od prirodzenosti istú vážnosť, vznešenosť, znamenitosť. Avšak keď hovoríme o človeku ako takom, tento termín označuje dobro, ktoré nemožno porovnávať s inými dobrami. Dôstojnosť ľudskej osoby totiž nesúvisí s jej ekonomickou hodnotou, blahobytom alebo pokrokom, ani so spoločenskou hodnotou. Ona sama je totiž mierou všetkých hodnôt, ktoré sú človeku k dispozícii. Tento princíp platí dnes osobitne z hľadiska etiky používania biotechnológií aplikovaných na človeka: tieto majú zmysel len do ten miery, do akej sú v službe životu.

Koncept dôstojnosti zaujíma v dnešnej kultúre mimoriadny význam. Treba uznať, že v tomto smere bola veľkým prínosom moderna. I keď moderné myslenie dokázalo opísať znaky dôstojnosti –dôstojné je napríklad to, čo nemôže byť nahradené; to je prípad dieťaťa, ale neplatí to pre auto alebo iné konzumné dobro – nie vždy sa mu podarilo dať dôstojnosti solídny základ. Preto môže byť samotný tento termín používaný ambivalentne, dokonca môže označovať opačné či protirečivé postoje. Dôstojnosť človeka nepochádza z toho, že je najrozvinutejším živočíchom, alebo z nesprávne pochopenej slobody, ktorú vlastní, ale z jeho duchovnej prirodzenosti, teda z toho, že je osobou. Koncept dôstojnosti na úrovni axiológie tlmočí kresťanský pohľad, ktorý kladie ľudskú osobu do centra a na vrchol univerza, ako jedinú bytosť, ktorú Boh chcel pre ňu samotnú (porov. Gaudium et spes, 25). Tento koncept vyjadruje aj základný etický princíp, ktorý požaduje, aby sa s osobou zaobchádzalo vždy ako s cieľom a nikdy nie ako s prostriedkom, teda zakazuje akékoľvek používanie osoby ako prostriedku. Z teologického pohľadu je dôstojnosť človeka navyše úzko spojená s doxou, Božou slávou. Dôstojnosť je nádhera dokonalosti bytia. Celý vesmír hlása Pánovu slávu (porov. Ž 19, 2), avšak vo vesmíre sa iba živý človek podieľa na Božej nádhere, pretože „je obrazom a slávou Boha“ (1 Kor 11, 7) v Kristovi (porov. 2 Kor 4, 4; Kol 1, 15). Tvrdiť, že ľudský život je dôstojný, znamená uznávať jedinečnú hodnotu živej osoby ako jedinečného, konkrétneho a neopakovateľného prejavu nádhery jej Stvoriteľa a Vykupiteľa. Najhlbší základ ľudskej dôstojnosti teda nespočíva v tom, že každý človek je jedinečný a neopakovateľný (čo samozrejme je); ani v tom, že každý je slobodný a  dominus sui – teda sám sebe pánom (čo samozrejme platí); ale v tom, že bytie každého človeka transcenduje jeho samého: ako hovorievali scholastici, každá ľudská bytosť je capax Dei (schopná Boha). Práve preto len sám Boh môže od základu, dôveryhodne a definitívne garantovať dôstojnosť človeka. Môžeme teda znovu zopakovať, že ľudský život nie je cenný preto, že je nevyhnutným predpokladom iných vyšších hodnôt, ale predovšetkým preto, že je dôležitou aktivitou niekoho, kto je živou osobou, schopnou Boha až do posledného výdychu svojho pozemského života. Hovorí sa o dôstojnosti života, pretože táto sa podieľa na dôstojnosti a hodnote, ktorá patrí subjektu – osobe. Výrazy ako hodnota ľudského života sú v skutočnosti len skrátené formy presnejšieho slovného spojenia hodnoty človeka ako živej osoby.

 

4) Skláňať sa k ranám – starostlivosť o druhého, pretože mi je „drahý“

V tomto bode pôjde o zamyslenie nad Posolstvom Svätého Otca Františka na 27. svetový deň chorých (11. február 2019) a nad jeho Listom predsedovi Pápežskej akadémie pre život pri príležitosti 25. výročia jej založenia (11. februára 1994 – 11. februára 2019).

a) Prirodzene, aj pre pápeža Františka je život „darom“, ktorý sme dostali nezaslúžene – ako to potvrdzuje skúsenosť a neustále učilo a učí magistérium Cirkvi – a ako s takým s ním treba zaobchádzať. Nesmieme preto upadnúť do rôznych redukcií, ktoré ohrozujú jeho vysokú hodnotu. Treba odmietnuť zaobchádzanie so životom ako so súkromným vlastníctvom. Treba odmietnuť výdobytky medicíny a biotechnológií, ktoré manipulujú s ľudským životom. Treba odmietnuť logiku zárobku a zisku za každú cenu, ohrozujúce záchranu ľudského života. Treba odmietnuť premenu katolíckych zdravotníckych štruktúr na firmy. Takto možno v skratke zhrnúť – v súlade s pápežovým typickým štýlom – jadro posolstva, ktoré publikoval pri príležitosti 27. svetového dňa chorých, ktorého oslavy sa toho roku konajú v Kalkate v Indii a korého patrónkou je Matka Tereza. Práve túto svätú Albánku, zakladateľku misionárok lásky, si zvoli pápež za ústrednú postavu svojho posolstva, ako „vzor milosrdnej lásky, zviditeľňujúcej Božiu lásku k chudobným a chorým“. Ona sa dala „všetkým k dispozícii prostredníctvom prijatia a obrany ľudského života – toho nenarodeného, ako aj toho opusteného a vyradeného“ a „skláňala sa k vychudnutým ľuďom, ponechaným na smrť na kraji ciest, pretože videla ich dôstojnosť danú im od Boha.“ Matka Tereza nám i dnes, po uplynutí temer desiatich rokov od jej smrti, pomáha „pochopiť, že jediným kritériom nášho konania musí byť nezištná láska ku všetkým, bez ohľadu na jazyk, národnosť či náboženstvo“, píše pápež. Zdôrazňuje, že to platí predovšetkým pre chorých, lebo starostlivosť o nich „si vyžaduje profesionalitu a jemnocit, nezištné, bezprostredné a jednoduché gestá, ako je pohladenie, prostredníctvom ktorých dávame druhému pocítiť, že je nám ,drahýʻ“.

Život je skutočne vždy a v akejkoľvek svojej fáze „Božím darom“, nikto si ho nemôže sám od seba a pre seba zaobstarať. „Práve preto, že je darom, nemožno život považovať len za majetok či súkromné vlastníctvo, najmä s ohľadom na výdobytky medicíny a biotechnológií, ktoré by mohli človeka zvádzať, aby podľahol pokušeniu manipulovať so ,stromom životaʻ“. „Vzhľadom na kultúru vyraďovania a ľahostajnosti“ je dôležité zdôrazniť, že „dar“ je niečo iné ako darovať niečo, pretože predpokladá „túžbu nadviazať s druhým vzťah“. Dar by sa mal stať „paradigmou, schopnou stať sa výzvou pre individualizmus a dnešnú spoločenskú roztrieštenosť, aby vznikli nové vzťahy a nové formy spolupráce medzi národmi a kultúrami“, píše František. „Každý človek je chudobný, trpí núdzu a potrebuje pomoc“, konštatuje ďalej vo svojom posolstve. „Po narodení potrebujeme pre život starostlivosť našich rodičov a v nijakej etape života sa nikto z nás nemôže úplne oslobodiť od potreby a pomoci druhých. Vždy si budeme uvedomovať našu bezmocnosť voči niekomu alebo niečomu“. Keď túto pravdu čestne uznáme, pomôže nám to ostať „pokornými“ a „odvážne praktizovať solidaritu ako čnosť nevyhnutnú pre život.“

Z tohto pohľadu chváli pápež prácu dobrovoľníkov ako propagátorov „ľudskej nezištnosti“, ktorá je pre sociálno-zdravotnícku oblasť podstatná, sú to moderní „dobrí Samaritáni“ a biskup Ríma im ďakuje za vykonávanú službu a povzbudzuje ich. Zvlášť sa obracia aj na všetky združenia, ktoré sa venujú transportu a starostlivosti o pacientov, zaisťujú darovanie krvi, tkanív a orgánov. „Osobitná oblasť, kde vaša prítomnosť vyjadruje pozornosť Cirkvi – dodáva pápež – je ochrana práv chorých, predovšetkým tých, ktorí sú postihnutí ochoreniami vyžadujúcimi si špeciálne terapie“, pričom „netreba zabúdať ani na oblasť senzibilizácie a prevencie“. František chváli aj služby dobrovoľníkov v zdravotníckych zariadeniach a domácej starostlivosti, ktorí popri zdravotníckej pomoci poskytujú aj duchovnú podporu: „Prospech z toho majú mnohí chorí, osamelí či starí ľudia, ako aj osoby s psychickými a motorickými problémami“, píše. „Dobrovoľník“ – pokračuje – „je nezištným priateľom, ktorému možno zveriť myšlienky i pocity. Tým, že chorého počúva, vytvára pre neho podmienky, aby sa z pasívneho prijímateľa liečby stal aktívnym subjektom a protagonistom vo vzťahu, ktorý mu môže navrátiť nádej a pozitívne ho naladiť na prijatie terapie.“ Príklad dobrovoľníkov, „duch nezištnosti“, s ktorým konajú, má podľa pápeža „inšpirovať predovšetkým katolícke zdravotnícke štruktúry, aby sa ich konanie vyznačovalo evanjeliovým zmýšľaním, a to tak v tých najrozvinutejších, ako aj v tých najbiednejších oblastiach sveta“. Preto „katolícke zdravotnícke inštitúcie nesmú prepadnúť čisto podnikovému zmýšľaniu, ale musia sa starať viac o liečenie človeka, než o svoj zisk“, napomína jasne. Beda, ak by prepadli „logike zisku za každú cenu, dávania a recipročného dostávania, bezohľadného vykorisťovania“. Na záver pápež vyzýva katolícke zariadenia, aby „stelesňovali zmysel daru, nezištnosti a solidarity“, lebo je to nevyhnutné „na prekonanie kultúry zisku a vyraďovania“, ktorá predstavuje zmýšľanie sveta, v ktorom žijeme. 

 

b) Preto nastáva čas, ako píše pápež v nedávnom liste Humana communitas adresovanom  J. E. Mons. Vincenzovi Pagliovi, súčasnému predsedovi Pápežskej akadémie pre život, „vypracovať nový pohľad na bratský a solidárny humanizmus jednotlivcov i národov... pretože jedna vec je cítiť, že sme prinútení žiť spoločne, a niečo úplne iné je oceňovať bohatstvo a krásu semien spoločného života, ktoré treba spoločne vyhľadávať a kultivovať. Jedna vec je zmieriť sa s chápaním života ako večného boja proti nepriateľovi a niečo iné je považovať ľudskú rodinu za znak hojnosti života Boha Otca a prísľubu, že všetci spoločne máme byť vykúpení láskou, ktorá nás už teraz udržuje pri živote“. A my kresťania vieme vďaka milosti – dodáva – „že viera a láska nevyhnutné pre toto spojenectvo čerpajú svoju silu z tajomstva vykúpenia dejín v Ježišovi Kristovi, ktoré bolo v Bohu ukryté už pred stvorením sveta (porov. Ef 1, 7 – 10; 3, 9 – 11; Kol 1, 13 – 14)“ (6). Iba tak môže byť obnovené stvorenie, ktoré bolo stvorené na Boží obraz a podobu. „Obnova Božieho stvorenia k radostnej nádeji jeho budúceho určenia“, píše ďalej Petrov nástupca, „sa musí stať vášnivou témou nášho kázania. Je naliehavo potrebné, aby starí ľudia viac dôverovali svojim najkrajším ,snomʻ; a aby mladí ľudia mali ,vízieʻ, ktoré ich dokážu poháňať k odvážnemu zapájaniu sa do budovania dejín (porov. Joel 3, 1)“ (4).

Zdá sa mi, že to, čo sa v ďalšom označuje ako budúca úloha Akadémie pre život, dokonale vystihuje aj všeobecnú líniu ponúkanú všetkým a každému, ktorú Cirkev predkladá už roky všade tam, kde v prvých desaťročiach tohto storočia plní svoje poslanie. Tu je pôsobivý úryvok: „Musíme predovšetkým prebývať v jazyku a dejinách mužov a žien našej doby, zasadiac evanjeliové hlásanie do konkrétnej skúsenosti, ako nám Druhý vatikánsky koncil rázne naznačil. Ak máme pochopiť zmysel ľudského života, musí sa vzťahovať na skúsenosť, ktorú možno spoznať v dynamike plodenia. Tak sa vyhneme redukovaniu života či už na čisto biologický pojem alebo na univerzálny abstraktný koncept vychádzajúci zo vzťahov a dejín. To, že sme pôvodne telesné bytosti, predchádza a umožňuje každé naše uvedomenie a myslenie, čo bráni subjektu, aby si nárokoval byť tvorcom seba samého. Dôležité je si uvedomiť, že žijeme len raz v živote, ktorý sme dostali prv, ako by sme sami niečo chceli, alebo si želali. Žiť nevyhnutne znamená byť prijatými deťmi, o ktoré sa niekto stará – aj keď niekedy nevhodným spôsobom“. A priamy citát z pasáže listu štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina, najvýstižnejšie zhŕňa to, čo som sa snažil v skratke vyjadriť: „,Zdá sa byť teda rozumné, aby sa postavil most medzi starostlivosťou prijímanou od počiatku života, ktorá mu umožnila naplno sa rozvinúť, a starostlivosťou, ktorú zodpovedne poskytujeme druhým [...] Toto vzácne spojenie chráni ľudskú a teologálnu dôstojnosť, ktorá neprestáva existovať ani pri strate zdravia, sociálnej roly či kontroly nad vlastným telom“ (List štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina pri príležitosti Stretnutia o paliatívnej starostlivosti, 28. februára 2018)ʻ“ (pápež František Humana communitas, 9).

 

Záver

Týmto chcem ukončiť svoje zamyslenie. V prejave 9. novembra 2006, ktorý so svojou obvyklou intelektuálnou jasnosťou predniesol spamäti Benedikt XVI., dnešný emeritný pápež, a ktorý je širšiemu publiku pravdepodobne málo známy, sa vyjadril, že je nevyhnutné obnoviť úzky vzťah medzi bioetikou a sociálnou etikou a navrhol tiež základné línie hlbšieho preskúmania tohto vzťahu. Urobil to na záver návštevy ad limina švajčiarskych biskupov, pričom súčasne poukázal na iné základné koordináty dnešnej cesty Cirkvi. „Nad týmto som rozmýšľal – rozmýšľam už dlhú dobu“ – povedal, „a vidím čoraz jasnejšie, že v našej dobe akoby bola morálka rozdelená na dve časti. Moderná spoločnosť nie je jednoducho bez morálky, no takpovediac ,objavilaʻ a dovoláva sa jednej časti morálky, ktorá v cirkevnom hlásaní v posledných desaťročiach – a vari aj skôr – možno nebola dostatočne predkladaná. Ide o dôležité témy mieru, nenásilia, spravodlivosti pre všetkých, starostlivosti o chudobných a úcty voči stvoreniu“. Po tom, ako spomenul morálku týkajúcu sa začiatku i konca života, ohľadom ktorej hlásanie Cirkvi „naráža na opačný názor spoločnosti“ – pápež dodal – „myslím si, že sa musíme usilovať spojiť tieto dve časti morálky a jasne ukázať, že sú medzi sebou nerozlučne spojené“. Mohli by sme snáď teraz, po niekoľkých rokoch povedať, že v pláne nepreniknuteľnej Božej prozreteľnosti pripadlo jeho nasledovníkovi, pápežovi Františkovi, aby sa podujal uskutočniť tento náročný a nevyhnutný pokus. Ústredným bodom učenia pápeža Františka je totiž neustále pripomínať Cirkvi, aby sa vrátila k podstate vlastnej viery. Aby sa centrom stalo evanjelium. Tá „Božia milujúca pokora“ – ako ju definoval v príhovore k rímskej kúrii 22. decembra 2016 – ktorá vo vtelení, smrti a zmŕtvychvstaní Božieho Syna prežívala spolu s nami naše človečenstvo. Pre pápeža Františka je možné žiť evanjelium, pretože ono sa vždy týka podstaty našej existencie: na začiatku i na konci života, v zdraví i v chorobe, v utrpení i v radosti. Existuje hlboké prepojenie medzi naším človečenstvom a božským centrom Kristovho človečenstva. Práve prostredníctvom Kristovho milosrdenstva sa s nami Boh naďalej neprestajne stretáva a evanjelizuje nás.